Starší sa rozpamätajú, aké boli jarné upratovania bolo v nedávnej minulosti. Výsledkom bolo čisté mesto. Je pravda, že upratovanie bolo povinné a celoplošné, kde boli zapojené podniky, závody, organizácie, školy na území mesta, ale aj obyvatelia. Vtedajšia osveta bola prepracovaná a bola výchovná. Aj najväčší kritici minulého režimu musia pripustiť, že upratovanie menilo ľudí aj keď pomaly k pozitívnemu  vzťahu k svojmu okoliu.

Po roku 1989 ako keby uťalo. Novodobí politicky „vymyšľatelia“ žili v predstave, že všetko čo bolo, je zlé a nebude. Len nepovedali, ako sa mesto vyčistí.

Nejeden tatrovák si spomenie, ako sa upratovalo. Tatrováci upratovali tiež. Nikdy neboli vyslaní na druhú stranu areálu, ale vždy upratovali v budove kde pracovali alebo okolo nej a neboli vyslaní do ulíc, aby utužovali „bratstvo“. 

Včera aj dnes to bola snaha o politické body, dnes sa tomu hovorí volebný potenciál. Ruku na srdce, vtedy aj dnes najlepším utužovateľom a motivátorom bola a asi na dlho zostane „nenahraditeľná“ fľaška.

Pamätníci si zaiste spomínajú na prvého bratislavského primátora, ktorý tiež iniciatívne išiel príkladom. V čase snehovej kalamity osobne odhadzoval sneh. Presvedčil sa, ako jeho počínanie sa stretlo s nepriazňou vtedajších celoslovenských mienkotvorných novín.

Zo strany mesta mala by byť vedená premyslená cielená propagácia vysvetľujúca význam upratovaní pre mesto. Poučme sa, ako sa  robila mravenčia osveta  pri separovanom zbere. Porovnajme, akú cestu sme urazila, že dnes zvládame separovaný zber, ale aj jarné a jesenné rozmiestňovanie VOK - ov na rozmerný odpad. Pre obyvateľov sa to stalo samozrejmosťou a sú súčinní s týmto zberom. To je parketa mesta. Nie vyhnať pracovníkov na „pánske“, čo možno považovať za gesto bez vône. 

Mať čisté mesto, to  by malo byť zmyslom snaženia samospráv. Čistota nepríde sama, je súčasťou kultúry národa. Kultúra je drahá, ale nekultúrnosť ešte drahšia. Stačí sa pozrieť okolo smetných košov, v akom stave je čistota okolo stanice, aký zápach sa derie k ľuďom zo zákutí, ktoré sú očurané, aký stav je v okolí autobusových zastávok, koľko je odhodených papierov. Kto neverí, nech ide na bicykli z Čadce do Žiliny a bude ako keby mechom praštený. Neuverí, čo je schopný urobiť ČLOVEK. Len nech nás nemätie, že to robia zlí Poliaci, Maďari alebo Rakúšania, ktorí nás chcú obhádzať odpadkami na odstavných plochách. To si robíme MY ĽUDIA našou chabou výchovou a nezodpovednosťou. Preto je tak potrebné začať s cieľavedomou osvetou. A propo bolo by zaujímavé vyhlásiť súťaž, kto uhádne aké množstvo ohorkov by sme po dôkladnej očiste mesta nazbierali? Bolo by to 2 alebo 12 ton?

Za verejný poriadok predsa musí, správnejšie by malo byť, že by mal zodpovedať každý z nás, nie že musí, ale chce.  To je cesta veľmi dlhá.

Možno práve preto ojedinelá snaha vedenia mesta urobiť upratovanie ukázalo, že takto vnímané  upratovanie je iba zbytočný výkrik do tmy, že je nevýchovné. Takto sa hazarduje s dôverou,  stráca sa účinok.

Ak nebude ochota mať čisto pred svojim prachom, potom nechcime, aby sme mali čistotu verejných priestorov porovnateľnú napríklad s Holandskom, Švajčiarskom, Nemeckom. Je to beh na dlhé trate. Ale ak predsa akcia pracovníkov MsÚ je začiatkom dlhej a namáhavej cesty osvety, tak sa ospravedlňujem. Potom tento článok nech je iba úvahou a nie mementom. Nie osveta sama pre seba,  ale presvedčiť ľudí, že osveta má zmysel  je cesta vpred.