Ľudia nepotrebujú bulvár

Po roku 1989 sme dostali slobodu, ale k tomu aj nežiaduci bonus. Nežiadali sme ho, lebo nám nechýbal informačný smog zvaný bulvár. Ak sa kľúčmi štrngalo, tak nie preto, aby bol bulvár, kde „celebrity“ si namýšľajú, že improvizácia je to, čo je na špičke jazyka, že sebavedomie „celebrity“ geometricky rastie s číslom veľkosti umelých pŕs, kto s kým, o čom a pre koho ... a za všetkým sú až na prvom mieste peniaze. To sa deje iba pre to, že slušná (mlčiaca) väčšina nepriamo vo svojej naivite (hlúpote?) podporuje tento smog. Paradoxom je, že ľudia nepotrebujú bulvár, ale bulvár ľudí áno.

Nie je chyba v nás ?

Štatistika hovorí, že jeden „populárny“ bulvárny denník mal denne vydanie 220 tisíc kusov. Ak zoberieme v úvahu štatistický predpoklad, dopracujeme sa k prekvapujúcemu záveru. Predpokladajme, že každý výtlačok čítajú 4 osoby, tak je denne zahlcovaných 880 tisíc osôb.  Ak máme podľa posledného sčítania 4,1 mio kresťanov (76%), potom by malo jedno vydanie čítať 664 tisíc veriacich, čo je zarážajúce vysoké číslo na slovenské pomery a tradície.

Viera nabáda, aby kresťania zostali sami sebou, aby nepodliehali verejnému v tomto prípade smogovému šialenstvu a nerobili čosi len preto, že to robia ostatní, že nechtiac sa dostali do pasce svojej neslobody. 

Dostali sme slobodu, ale pozabudli sme na zodpovednosť

Zodpovednosť a bulvár sú spojené nádoby. Je iba na nás, či vieme oddeliť žito od plevelu. To je pre nás smrteľníkov jedna z najťažších úloh v súčasnosti.  

V slobodnej krajine aj dnes nemalá časť verejnosti vďaka svojej (dobrovoľnej) neslobode a v naivnej oddanosti je manipulovaná. Absentuje tu odpovede na mnohé hodnotové otázky života. Potom našim pričinením vytvárame priestor pre bulvár.

Nepodliehame stádovosti?

Početné skupiny občanov včera aj dnes boli manipulované. Včera sme mali sklonené hlavy a ohnuté chrbty, a nemali sme záujem meniť veci k lepšiemu. Tu nešlo ani o to, urobiť revolúciu, ale veriť si, veriť rodinným hodnotám, ktoré sme dostávali s materským mliekom. Dnes sa domnievame, že sa cítime slobodní, ale v skutočnosti sme vlastne neslobodní v závislosti k niekomu alebo niečomu. 

Sme ako „stádo“  stále so sklonenými hlavami , s ktorými sme sa nevymanili zo závislosti. Nedostali sme zodpovednosť a slobodu do seba a väčšina chce byť stále vedená. Každý deň sa tešíme, ako v našej naivite budeme chcieť sa nádejať, že aj mi sa môžeme mať tak, ako oni požívajúci priehrštím spoločenskú rozkoš za cenu pošliapania hodnotového sveta. Práve násilná nadejizácia je pre (náš) život nebezpečná, veľmi nebezpečná, lebo nás ochudobňuje prežívať priehrštím nás život. 

Nechceme bulvár, ale vďaka našej pasivite naň čakáme. Nemáme šancu sa z neho vymaniť ... a naďalej sa oddávame informačnému smogu, ktorý je podobný zmrzline. Zmrzlinu predsa radi, je to pochúťka a nič nemusíme, len lízať ... a slučka sa okolo náš sťahuje.

Je šanca sa brániť?

Nerobme nič viac a nič menej. Zostaňme sami sebou. Nesme si v sebe plnohodnotný život v celej jeho mnoho tvárnosti, pestrosti, zložitosti, pravdivosti, ale aj konflikte !!!