Nie je naša rola už predurčená? Nestojíme v dôležitosti až v druhom rade? Ak pomôžeme (silnejším ekonomikám), potom aj oni, ak niečo zostane pomôžu nám? Nie je kľúčové, ak budeme lojálny, potom čo zostane, aby aj my „v hojnosti“ požívali plody EÚ?  

Výsledky parlamentných, župných ale aj mestských či obecných volieb sú previazané. Spoločným menovateľom zostáva, že všetci sme závislí na výkonnosti ekonomiky. Štát vyberá dane a iné príjmy  a tieto prerozdeľuje samosprávam formou podielových daní a ostatným priamo zo štátneho rozpočtu podľa rozpočtových kapitol. 

Toto ešte platí, ale už dlho to nepotrvá. Neuvedomujeme si, že sme súčasťou vyššieho celku - EÚ, kde sme dobrovoľne odovzdali kompetencie.

Môžeme mať myšlienky, koncepcie, ale vždy ich musíme mať v súzvuku so základnými politicko - právnymi ideami EÚ. Všetko ostatné bude neúplné, mätúce, alebo akademické. Bez odobrenia nebude to reálne, nebude to pokryté finančne, ekonomicky, sociálne ani právne.

Poznáme svojich euro poslancov?

Preto po voľbách mnohých nás môže pochytiť frustrácia, že sa neplnia volebné programy. Potom aj tým nechápavým dôjde, čo je to vlastne EÚ? Preto ak už budú euro voľby, potom treba dať dôveru odborníkom. Dnes zo súčasných poslancov sú 2-3. Potom sú takí, ktorí sú iba (doma) silní rétorici a nakoniec takí, ktorí sú alebo boli županmi alebo ich zástupcovia. Ukázalo sa, že práve takéto prepojenie nemá dôveru u voličov a voľby do VUC boli pre nich fiaskom. Napríklad jeden z nezvolených županov svojou nečinnosťou vyvolal ideovo politický kolaps, kde práve on poslanec EP mal robiť všetko preto, aby riešil a zároveň znižoval potenciál extrémizmu v kraji. Treba pripomenúť, že európsky parlament zasadá permanentne, to značí, že prítomnosť euro poslanca je tam potrebná. Aj toto majme na mysli, ak budem vhadzovať volebný lístok do urny.

Rozpočet SR najprv do Bruselu a potom ...

Nedávno Slovensko odoslalo na odsúhlasenie do Bruselu návrh štátneho rozpočtu 2014. Je to zásadný zvrat, kde nie NR SR, ale Brusel preverí a zosúladí rozpočet s Európskymi zmluvami.

Dnes sme prepojený s EÚ v jeden celok. Aký bol vývoj, ako to čo sme si v roku1989 priali už je, a či to čo je, je to čo sme chceli?

Maastrichtská zmluva

Na súčasný stav vplývalo obdobie, kedy sme začali pristupovať na podmienky EÚ. Heslom pred našim vstupom do EÚ bola postupná liberalizácia. Na západe, kde zjednocovanie bolo v pokročilom štádiu ani netušili, že je to vlastne pomaly útok na samotný demokratický konzensus o sociálnom štáte.

V praxi to znamenalo privatizácia a odbúravanie sociálnych štandardov, čo v konečnom dôsledku bola liberalizácia trhu so všetkými sprievodnými javmi. Tento stav sa stal základom zabetovania vlastne vzniku prvej Maastrichtskej zmluvy (1992/1993).

Lisabonská zmluva

V tomto období sa „odbyrokratizoval“ bankový sektor, prebehla privatizácia verejného sektoru a globálny kapitál sa preplietal do národných ekonomík. Pre národné ekonomiky sa začal proces odbúravania národných kompetencii, ktoré prechádzali na Úniu v neoliberálnom šate. Priebežne sa demonizoval kapitál a stále viac sa rozširovali právomoci Bruselu, čo vyústilo do kvázi ústavného zakotvenia - do Lisabonskej zmluvy.

Pointou zmluvy sú zásady otvoreného tržného hospodárstva a voľnej súťaže. Prioritami sú

•        záchrana spoločnej meny

•        udržanie voľného trhu bez hraníc

V kuloáre dostali pomenovanie posvätné kravy Únie. Stali sa najvyššími európskymi hodnotami. Všetky vlády musia dodržiavať ich bez rozdielu, kto vyhral voľby a akej je ideového smerovania. K tomuto sa zaviazali štáty, nie politická strany !!!

Kompetencie (sociálneho) štátu končia tam, kde začínajú záujmy eura

Blaho národa a kompetencie (sociálneho) štátu končia tam, kde začínajú záujmy eura, voľného a ničím neobmedzeného pohybu kapitálu a vnútorného trhu bez hraníc.

Aby tieto sakrálne prikázania nikto nebral na ľahkú váhu, zakotvil sa zákaz pomoci podnikom Európskou centrálnej bankou i národnými bankami (LZ čl. 123). Zároveň je tu zákaz akéhokoľvek obmedzenia pohybu kapitálu. Naopak prikazuje sa zaistiť podmienky potrebné pre konkurencia schopnosť priemyslu Únie (Hlava XVII). 

Aby sa vylúčili všetky pochybnosti, kto v členských štátoch rozhoduje o ekonomike je podtrhnuté, že hospodárska politika členov EÚ musí byť v súlade s právomocami Únie (Hlava I). To je zase zaistené exkluzívne o „výlučnej právomoci pri stanovení pravidiel hospodárskej súťaže potrebných (!) pre fungovanie  (!!) vnútorného trhu (!!!) (čl.3.1). 

Aký význam budú mať politické strany?

Dokumenty EÚ odblokujú každú  stredovú ľavicu, aby nerobila ľavicovú politiku. Toto sa blokuje sankciami EÚ proti štátu, ktorý porušil by zmluvu (Hlava I čl.7). Taktiež pred dilemou stoja tradičné strany - konzervatívna pravica, ale aj liberálne.

Ako sa profiluje trh?

Trh nie trhom jednak z dôvodu jeho monopolizácie a kapitálovej koncentrácie, ale aj vďaka  regulačnej horlivosti Európskej komisie, ktorá by mala aj pre liberálov pobádajúca ísť na barikádu.

Pre demokraticky zmýšľajúce strany by malo byť zdesenie, aký demokratický deficit prebýva vo vedúcich orgánoch EÚ. Na jednej strane postupná a postupujúca kastrácia demokratický legitímnych inštitúcii národných štátov, na strane druhej nekontrolovaná a fakticky  nekontrolovateľná centralizácia na nadnárodnej úrovni.

Ústavné zakotvenie neoliberálneho systému

Európske zmluvy nie sú v podstate ničím iným než kvázi ústavným zakotvením neoliberálneho systému na etatistickom základe.

Má delenie na pravicu a ľavicu zmysel?

Aký reálny obsah majú vzhľadom k faktu, že ekonomicko  - politický rámec, v ktorom sa môžu pohybovať,  je už predom, treba pripomenúť, že nedemokraticky definovaný? Dôvodom je, že ekonomicko - politicky rámec v ktorom sa môžu pohybovať, je vopred daný. Treba pripomenúť, že je nedemokraticky definovaný.

Unijné zmluvy zredukovali ekonomickú a politickú pluralitu Európy. Preto treba ich považovať za antieurópske. Ako je možné, že táto hra na politiku pokračuje aj napriek tomu, aby aktéri povedali, čo iba jedine slovo o tom, že kto podpíše pracovnú zmluvu s desaťhodinovou pracovnou dobou a 6,5 €/hod, ťažko môže plánovať život, ako by zarábal dvojnásobok a bol po 8 hodinách doma? 

Dôvodov je niekoľko

•        Je ťažké priznať neustále klesajúce rozhodovacie právomoci. Občan by mohol položiť nepríjemnú otázku, za čo majú ministri tak vysoké platy, keď hlavnou úlohou vlády spočíva v „úradníckej“ aplikácii bruselských direktív a nariadení. 

•        Ťažko sa vzdávajú veľkolepej politickej vízie, a to aj vtedy, keď do nich nabúra realita.

•        Je to problém politickej korektnosti. Všetko čo zaváňa kritikou konštitúcie Únie, bolo a je s pomocou najabsurdnejších argumentov označované ako politicky extrémizmus. O iných modeloch integrácie sa nediskutovalo. Existuje rovnítko medzi reálne existujúcou EÚ a Európou. Platí, kto je proti Bruselu, je proti Európe.

•        Práca je v európskych inštitúciách  je lukratívna záležitosť z možnosťou urobiť si ďalšiu kariéru.

Strata významu politiky

Jednodimenziálny ekonomicky model a direktívny spôsob rozhodovania má za následok stratu významu politiky ako takej. V dôsledku toho stále častejšie vstupuje na miesta ideových subjektov, tradičných politických strán s komplexnými spoločenskými programami podnikatelia alebo osobnosti z kultúry alebo zábavy. Ich programom je ekonomická efektivita, samozrejme  v rámci daného systému, alebo mravná náprava  politicky, často oboje spolu.

Neznamená to, že sa nemôže jednať o slušných ľudí. Nutné je si uvedomiť, že v spojení so stratou národných kompetencii jedná sa o kvalitatívnu zmenu doterajšieho chápania princípu republikanizmu.

Povolebné situácie stoja pred politicky relevantnými subjektmi výzva k radikálnej sebareflexii. Nie iba o morálke, ale hlavne o hodnotách, ku ktorým sa formálne hlási, programoch, ktoré hlásajú, a autentickej politike, ktorú uplatňujú.         

Spracované podľa článku - Národní voľby a „evropská“ realita od Peter Schnura, politológa, žije v Hannoveri (zverejnené LN č.45/2013).