Kniha sama o sebe nie je fetiš. Dôležite je, či je otvorená, alebo zavrená.
(Ján Balabán)
Marec - mesiac knihy, ktorý dnes pre väčšinu neznamená nič, leda ak spomienku na výmysel včerajších (tých zlých). Dnes kniha má vážnu protiváhu v podobe sociálnych sieti a internetu, čím vo väčšine prípadoch sa ľudia stávajú pasívnym prijímateľmi informácii. Pritom ak už kniha nie je oporou pre duchovný rast spoločnosti, je oporou pre ľudí minimálne v ich osobnom raste. Nemá pravdu Arthur Shopenhauer, ktorý povedal „Veľké množstvo zlých spisovateľov žije z pošetilosti publika, ktoré nechce čítať nič iné ako čo sa tlačí dnes - teda noviny čo napíšu novinári.“
Je to pravda? Sme taký ľahostajní a nemáme silu to zmeniť? Keď už absentujeme na knihy, majme aspoň radi svoje deti. Čítajme im, posmeľujme ich osobným príkladom. Všetko sa odvíja v rodine, kde matka a otec sú hybnou silou rodinného života. Ak dieťa vidí, že rodičia nečítajú, aj oni si vypestujú negatívny vzťah ku knihe. Potom dieťa sa nekultivuje, nemá slovnú zásobu a absentuje v ňom predpoklady byť dobrým rétorom. Človek, ktorý nečíta je v živote ako plachetnica bez plachiet na rozbúrenom mori.
Mesiac marec bol, je a verme, že ešte na dlho ak nie oficiálne, tak aspoň u niektorých v našich srdciach ako Mesiac knihy. Aj keď oficiálne miesta tomu nevenujú patričnú pozornosť, kniha zostane vždy na čítanie ako zdroj poznania. Uvedomujeme si, že Gutenbergovým vynálezom tlače kníh (1448) sme dostali do vienka možnosť pre naše obrodzovanie a kultivovanie duše, ktoré v dnešnej dobe nie je až tak málo?