„Politik sa nemusí stať darebákom,
ale má na to viac príležitosti než radový občan“
(Anton Hykisch)
Máme slobodu, ale sloboda nie je na to, aby sme sa sami seba ničili. Sloboda bez zodpovednosti nebráni naše životy pred atakmi prirodzenosti.
Podľa zistenia 1/3 školopovinných detí pod 14 rokov v ČR nebola ešte na zubnej prehliadke. Ak je to pravdivé konštatovanie, aká je naša súčasnosť? Bolo by vhodné sa zamyslieť, čo bolo a porovnať to so súčasnosťou. Bolo by zaujímavé zverejniť analýzu dopadov na Slovensko zo zmien súvisiace nie iba s prevenciou na základných školách u nás po roku 1989.
Porovnanie by asi nedopadlo optimisticky pre tých, ktorí chvália iba dnešok, a zabúdajú, že aj vtedy nie všetko bolo zle. Len to chcelo nechať základ a prispôsobiť sa novým podmienkam. Zámerne nie je spomenúť ideológia. Ona vlastne rovnaká, včera marxisticko - leninská a dnes liberálno politická. Príkladom môže byť ČR, kde nechali základ, a kde sú dnes s vrcholovým športom. My ani po členky s nimi.
Ale k meritu problému. Pred rokom 1989 školáci mali povinné preventívne prehliadky, v školách bol zavedený mliečny systém a mestách mliečne bary, a dnes záujem o školy leda pár dni pred voľbami. Za to potichu sa vkráda do školstva liberálna koncepcia, ktorá potláča zdravý rozum. Ak mliečny režim vstáva z popola, prevencia sa presunula na rodičov. Ruku na srdce. Včera to bolo povinnosťou riaditeľov zabezpečovať pre žiakov povinné prehliadky a očkovanie. Dnes je bremeno na rodičoch. Kto si dovolí ísť na prehliadku so svojim dieťaťom cez pracovnú dobu aj keď sú bezplatné? Ten kto má voľnejší pracovný režim. Opýtajme sa matky, ktorá pracuje na pásovej výrobe. Raz by to aj išlo, ale opakovanie by si to rozmyslela, lebo možno by aj mohla prísť o zamestnanie.
Iný príklad. Podľa zverejnených údajov údajne 60% deti z detských domovov by aj mohli sa vrátiť k svojim rodičom, ale nemôžu. Ich rodičia sú buď nezamestnaní alebo žijú na hranici chudoby a mnohokrát nemajú ani primerané bývanie. Demografia je ďalšia pasca pre Slovensko. Tá sa nedá zmeniť bez zmeny životného štýlu.
O čom je potom politika pre ľudí? Možno iný pohľad, ktorý nesúvisí s uvedenými príkladmi, ale predsa. Od roku 1993 vajatáme o význame diaľnic. Píše sa rok 2014 a diaľnica z Bratislavy do Košíc nie je !!! Peniaze nikdy nebude dosť, ale zo sľubov politických elít od roku 1993 bolo počuť mega množstvo sľubov, ktoré keby sa dali na jednu stranu, tak by hrozilo prevrátenie zemegule.
Trhová ekonomika nemôže byť mámonom úspechu. Lebo trh nič nevyrieši, pokiaľ nebude sa rozvíjať bez primeranej kontroly a regulácie. Potom aj do škôl môže sa dostať nová prirodzená kvalita. Z toho vyplýva, že vzdelanie a výchova je to, čo by malo byť našou prioritou, aby sme boli kultivovaní, lepší v medziľudských vzťahoch. K tomu by nám mali politici pre nás vytvárať podmienky, ale nie v pravicovo - liberálnom chápaní verejnej politiky.
Výprask politikov a politických strán v nedávnych prezidentských voľbách im nedáva priestor, aby konali pre ľudí, ale oni dva roky strachu, ako dopadnú najbližšie parlamentné voľby. Pre nich zase zaužívaný stereotyp - všetci proti jednému, kde vládne zloba, závisť a politický egoizmus. Pokiaľ nebude zostavované koalícii mnohokrát protichodne (viď Nemecko), do vtedy bude „večný“ politicky nepokoj. Do vtedy politici budú zahltení - všetko pre úspech vo voľbách a občan bude mimo ich záujem. Proces hodnotového opotrebovania politiky a politikov sa bude prehlbovať. Tu sa nejedná o akú vládu ide, tu politik od roku 1989 až po dnešok ... viď ako sa stavajú napríklad diaľnice.