Človek nie je nič iné než to, čo zo seba urobí. (J..P.Sartre)
Tak ako trh nevyrieši všetko, aj sloboda bez zodpovednosti je škodnou v spoločnosti. Naznačil to tretí piatok v mesiaci máj, kedy maturanti chodili po meste a umiestňovali tablá. Na tom by nebolo nič zlého, keby bujará neprimeraná oslava takmer neskončila sa tragicky pre jedného z nich.
V pamäti mnohým zostane, ako maturantky „prosili“ o príspevok do klobúka. Moja odpoveď znela, nepodporujem alkohol medzi maturantmi, znevažuje to ich autoritu a povesť - dostalo sa mi odpovede „zabalenej“ v plytkej arogancii slov. Vrcholom bola potužená sporo oblečená asi budúca maturantka alebo že by manekýnka? Za slová mne adresované by sa nehanbil ani kočiš „z uholných“ skladov. Bol to obraz smutného veľmi smutného piatku v meste.
Ak maturanti sú dospelý občania, majú slobodu. Práve preto sú alebo by mali byť maturanti, ktorí v sebe majú zodpovednosť primeranú svojmu veku a postaveniu, pokoru a slušnosť a nie byť alkoholovo trápne rozšafnutí. Svojim konaním degradujú vážnosť maturantského stavu, čím zjednocujú verejnosť proti sebe.
Ak sa na to pozrieme z ich uhlu pohľadu, oni úmyselne nekonajú zlo, oni ho konajú zo svojej nevedomosti. Oni sú medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ako ich to naučili tí, ktorí ich vychovávali a ako na nich vplývalo okolie v ktorom vyrastali. Práve preto by vzdelávací systém mal kráčať v jednote s výchovou !!!
Pred rokom 1938 bola maturita spoločenský uznávaná. Tam predom nemal žiadny maturant istotu či ukonči gymnázium, už nehovoriac či zmaturuje. Tam vážnosť a zodpovednosť profesorského zboru bola ponímaná bez zaujatosti, nestrannosti a vecne. Dôsledkom bolo, že profesorsky zbor, ale aj maturanti požívali v spoločnosti prirodzenú úctu. Tí, ktorí vo svojom úsilí vytrvali, majú v sebe prirodzenú výchovu, pracujú naďalej na sebe, verejnými postojmi vo svojej prirodzenosti presviedčajú verejnosť o výnimočnosti a nadčasovosti vnímať súvislosti v symbióze s históriou, postupne neformálne sú verejnosťou priraďovaní do elity národa. Nezamieňať so súčasnou pseudo elitou !!!
Pre komunistov gymnázia boli vadné, lebo boli prežitkom minulých časov, boli nezlučiteľné s triednou ideológiou. Komunisti nakoniec sa odhodlali zrušiť gymnázia a nahradiť ich Strednou všeobecne vzdelávacou školou - SVŠ. Od ideologickej revolúcie gymnázia sú do počtu. Grandiózny projekt, aby každý mal maturitu bez rozdielu školy a vzdelania bol zradou na vzdelaní a rokom 1989 mal skončiť na smetisku dejín. Gymnázia sú „nútené“, aby neboli výberové, ale pre všetkých ... a s maturitou. Chrlia kvantitu bez uplatnenia na úkor kvality, humanitného zamerania a výučby latinčiny. Preto Slovensko aspoň zatiaľ po stráda skutočnú elitu národa.
Výnimočná situácia v meste malo byť dôvodom rázne povedať, čo si myslí väčšina slušných ľudí v meste o verejných nežiaducich prejavoch maturantov. Prečo zriaďovateľ školy spolu s primátorom nevydali spoločné vyhlásenie alebo ináč nereagovali? Boja sa pichnúť do osieho hniezda? Práve teraz je dôvod poukázať na nebezpečný jav, ktorí sa z roka na rok prehlbuje.
Riaditelia tvrdia, že maturanti sú dospelý, čo robia mimo školu, nemajú na nich dosah. Takéto alibistické tvrdenia sú zväčša neakceptovateľné na verejnosti. Prečo nereagujú, ak sa znevažuje imidž školy? Predsa existuje školský poriadok, alebo že by aj on už bol iba zdrapom papiera? Radšej vajatáme a čakáme, kedy nám maturanti prerastú cez hlavu, lebo nikto za nič nemôže.
Zdá sa, že súčasné Slovensko sa zapredáva hodnotám. Vydané rozhodnutia sa považujú za duševný šport. Dôsledkom je deštrukcia dobra a prirodzenosti.
Mladí sú nespokojní, pohŕdajú hodnotami a zaužívanými konvenciami, rúcajú ich, ale aby tvorili to nie je v nich, to nedostali od nás dospelých. Na malé veci nemajú vôľu, na veľké odvahu. Prevláda verejná skepsa a pesimizmus, že tí, ktorí by aj mohli a sú vo vrcholových funkciách to nevedia alebo nie sú zdatní so skúsenosťami alebo nechcú a preto viac škodia ako sú na osoh.
Posledná udalosť nezbaví nánosu, že to súviselo s maturitou. Predsa nie je možné, aby v čase maturít bol priestor na nekalé „boje“ hroziace s vážnymi zraneniami. Nie je to memento pre rodičov, učiteľov a vlastne každého slušne vychovaného človeka vo svojej rozmanitosti a záujmov neustále si uvedomovať, že život má cenu dovtedy, pokiaľ si ho vážime a preň robíme a konáme ako nám káže prirodzenosť nášho žitia. Preto sartrovské posolstvo ľuďom dobrej vôle nech večne trvá, pokiaľ človek chce zostať ČLOVEKOM.