História premietania v meste sa začala otvorením Palárikovho domu v roku 1927. V rokoch 1928 - 1938 sa uskutočnilo 2.370 filmových predstavení. Po zrušení Matice slovenskej od roku 1949 tam sídlilo kino Palárik. V roku 1960 bolo kino prebudované na širokouhlé. Druhé kino v Čadci vzniklo v roku 1980 v novom Dome kultúry.

V roku 1993 zákonom č.107/1993 Z.z. mesto muselo odovzdať majetok Palárikovho domu Miestnej organizácii Matice slovenskej v Čadci. Jedným z prvých krokov bolo zatvorenie kina. Pritom mesto vynaložilo veľa úsilia, aby presvedčilo vedenie, aby kino ponechali v prevádzke. Mesto urobilo   ústretový krok, že bude hradiť prevádzkové náklady Palárikovho domu (kúrenie, energie, ...) iba preto, aby zachovalo pre mesto kino pri rešpektovaní vlastníckeho práva na Palárikov dom. 

Horlivosť bez zodpovednosti nie je dobrý sluha „Vďaka“ vtedajšej horlivosti a nezhodám medzi súperiacimi skupinami vo vedení MO Matice slovenskej, jedinou zhodou bolo urobiť z Palárikovho domu čadčiansky „klondik“. Zatvorením kina sa vytvorila historická šanca na podpísania „lukratívneho“ prenájmu pre vietnamskú tržnicu, čím sa MO MS stala antagonistickou silou v meste v dejinnom zakotvení. Tu niekde sa rodil začiatok konca Palárikovho domu. Následne začali ochabovať aktivity MO MS v Čadci. Matičiari nevyužili svoj potenciál. Spreneverili ideály svojich rodičov, ktorí v čase krízy vyzbierali peniaze na jeho výstavbu. Zabudli ako 20.6.1926 za účasti 3.000 ľudí sa položil základný kameň vtedy ešte Palárikovej dvorany. Palárikov dom ukončil svoju púť požiarom 16.5.2004. Príčiny vzniku majú stále nejasné pozadie. Dočká sa verejnosť pravdy?

Pre úplnosť treba povedať, že bolo neúctou vedenia mesta v rokoch 2006 - 2010 vôbec predstúpiť pred obyvateľov s návrhom predať rodinné striebro. Vďaka vtedajšej opozícii na čele s terajším primátorom spoločne s občanmi, ktorí k svojmu mestu požívajú úctu sa tento krok neuskutočnil. Posilnila sa nádej, že čo najskôr pre Čadcu a Kysuce by mohol Palárikov dom vstať do slova z popola.

Návštevnosť pred rokom 1989 bola neporovnateľná väčšia. Dnes by prednovembrová generácia, ktorá bola vychovávaná k úcte k filmu hľadala hodnotový film tak ako je hľadania pingpongovej loptičky v kope sena. Mladých sme si nevychovali. Diskriminačný systém prerozdelenia zisku z premietania filmov sú pre obce a mesta ako správcov kín kontraproduktívny. V roku 1990 bolo na Slovensku 703 kín. V súčasnosti ich zostalo iba 115 a 15 je letných kín. 

Aká je súčasnosť? Štatistika jediného kina v meste za rok 2013 vykazuje 509 premietaní. Na jeden mesiac pripadá 42 premietaní. Celkom za rok bolo na predstaveniach 12.829 návštevníkov, čo predstavuje na jedno predstavenie 25 návštevníkov. Celkom tržby 2013 boli 45.430,65 €. Priemerná tržba na jedno predstavenie bola 89 €.

Výška vstupného bola v minulosti výhodná aj pre mladých. Najlacnejšie vstupné bolo 2 Kčs na galérku. Dnes lístok je od 60 Sk vyššie, pardon, iba od 2 €. Lístok do kina v supermarketoch stojí od 8 €, k tomu ďalšie vedľajšie výdavky, celková suma za jeden večer pre dvoch je od 23 €, čo v prepočte je od 690 Sk.

Bola cenzúra, ale o film bol záujem Pred rokom 1989 návštevnosť bola neporovnateľná väčšia. Je pravda, že vtedy filmu nekonkuroval internet, požičovne filmov alebo špecializované TV filmové kanály. Je pravda, že sa premietali filmy ideologicky „podnetné“. Aj napriek výhradám ku cenzúre niesla cenzúra aj niečo pozitívne. Do obehu sa nepúšťali erotické slaďáky, vraždy, a vôbec podprahová plytké témy. Dnes už nie je cenzúra, do obehu sa dostávajú filmy bez „obsahu“ čo duchovne „vraždi“ mládež.

Boli filmové kluby pre náročného diváka. Hľadiska boli plné za jednotnú cenu od 2 Sk vyššie a boli prístupné od 15 rokov veku. Premietali sa polo zakázané a hodnotné filmy. Tieto dávali možnosť ľuďom uvažovať nie iba o filmoch, ale hlavne o životných hodnotách. Ak bol veľký záujem o daný film, premietalo sa aj od 14 hodine a podľa potreby boli za deň aj 5 predstavení. Bola tu možnosť sledovať aj filmy erotické alebo „vraždiace“. Nebolo to cieľom ale prostriedkom navodiť diskusiu o týchto háklivých témach, ktoré vypovedali o zmysle a krutosti života. 

Boli aj filmové festivaly pracujúcich. Koniec júna bol čas konania festivalov po celom Slovensku kde boli letné kiná. Návštevníci mohli vzhliadnuť aj filmy kedy cenzúra privrela obe oči. Poetika večera pod šírim nebom, nezabudnuteľné návraty domov mali svoje čaro. A boli najlepšou reklamou pre film. Večná škoda, že v Čadci sa zrušili Olšiny. Je pravda, že v rámci kultúrneho leta KINO POD HVIEZDAMI sa pred Domom kultúry premietajú filmy, ale je to bez patričnej atmosféry.

Boli aj tvorčie konflikty medzi mocou a tvorcami filmov. Aj keď to bola doba tvrdej cenzúry, bola to doba, ktorá vyvolávala tvorčie konflikty. Bez odbornej kvality, skúsenosti, dravosti a vynaliezavosti tvorcov by nevznikali maličké ostrovy slobodnej tvorby. Tvorcovia nemali čo stratiť, len získať. Dôkazom sú mnohé vynikajúce filmy, ktoré aj dnes majú svoje miesto na filmovom nebi.

Zmena v nazeraní na film po roku 1989 bola úmerná globalizácii v kultúre. Celá globalizácia je postavená na raste, nevidí človeka, v tomto prípade návštevníka kina. Dôsledok? Za každú cenu čo najvyšší zisk na úkor kvality. Dôvodom je zisk a nie kvalita.

Kúpna sila obyvateľstva vytvára stav, že filmové predstavenia nie sú pre každého. Dnes žije na Slovensku 700 tisíc ľudí na hranici chudoby. Pre uvedomenie si, keby všetci títo ľudia išli zajtra do dôchodku, podľa platného výpočtu by mali mesačný dôchodok až 185  €. Snáď v Bratislave, kde je finančná situácia neporovnateľná so zvyškom Slovenska je to lepšie. Tu možno nejde ani tak o obsah filmu, ale návšteva filmu sa stáva otázkou prestíže. Napríklad hokej v Bratislave zmenil z masovosti na elitné podujatie nedostupné pre všetkých.

Dilema z prerozdelenie zisku z premietania sa stala osudovou pre kiná. Chybne nastavené parametre pri delení zisku z premietania medzi distribútorom a kinom je v prospech prvo menovaného. Distribútor musí dostať svoje peniaze za každú cenu, ale majitelia kín, zväčša mesta a obce môžu byť aj stratové. Netreba sa čudovať. Žijeme v trhovej ekonomike. Buď sa mesto dohodne a platí. Ak nie, divák nebude mať film a stáva sa vlastne rukojemníkom tejto finančnej transakcie. Výsledok je jasný. Nožnice sa roztvárajú v neprospech kín a číslo 115 sa bude z roka na rok zmenšovať.  

Ak film nevyužil svoju šancu, čo televízia? Ak  film stráca svoj prirodzený potenciál oslovovať, je tu televízia. Ako ona sa vysporiadava so spoločenskou požiadavkou doby prinášať zábavu a poučenie? Na to je ľahká odpoveď. Treba si kúpiť prílohu s TV programami, červeným podčiarknuť tie relácie, v ktorých sa bude zabíjať. Tí ktorí sa smiali komunistom s pred rokom 1989, že každý 3-4 film ospevuje Sovietsky zväz, teraz je to ešte horšie. Je paradoxné, že včera boli komisie, ktoré určovali, ktorý film sa bude premietať v kine alebo TV a pritom vznikali omnoho kvalitnejšie filmy ako je to dnes. Dnes máme slobodu (bez zodpovednosti), kde sa nedá vyberať. Ak už tak sa vyberá podľa jediného kritéria, aby bol čo najväčší (finančný) zisk.

Pre rodičov, ktorí vedia, že výchova nie je iba slovo, ale nekonečný proces, mali by si uvedomiť, že nie ako obyvatelia Slovenska, ale rodičia podpísali bianko šek TV plnú moc. Nech nenechávajú svoje deti samy pred televízormi. To sa týka aj internetu.

Mesto si stojí za svojim kinom Je dobre, že Čadca má funkčné kino. Otázka je, čo by bolo, keby už nebolo? V tejto dobe u globalistov spomienky z minulosti sa nenosia, ale u ľudí komunikácie a sociálnych väzieb (nezamieňať s internetom), pre ktorých takéto stretnutia sú obohatením, stratu kina by považovali za stratu časti svoje mladosti.

Aby to nebolo iba pesimistické, treba oceniť súčasné vedenie kina, že sa snaží hľadať cesty k divákom. Vysokú obľúbenosť vykazujú nedeľné premietania pre deti, ale aj náučné do obedné premietania pre školy. Taktiež premietanie filmov z horolezeckou a turistickou tematikou má stále viac svojich priaznivcov. 

Poslednému rozhodnutiu mesta vo vzťahu ku kinu treba zatlieskať. Pri modernizácii kina v roku 2012 sa plánovalo dobudovať ho na systém 3D, čo by si vyžadovala zakúpiť drahé špeciálne okuliare. Po zvážení sa upustilo od ich zakúpenia. Ušetrené peniaze mesto presunulo na obnovu a modernizáciu sedadiel v sále a výmenu podlahy v celkovej výške 75 tisíc €. V súčasnosti prebieha obstarávanie na sedačky.

Ak zhrnieme, za súčasný stav premietania na Slovensku môže neúmerná konkurencia iných zložiek, boj o zisk a zvlášť kúpyschopnosť obyvateľstva. Najpodstatnejším atakom ktorý tróni nad reálnymi problémami zostáva, že film sa stáva tovarom bez obsahu s atraktívnym obalom, čo má vplyv na celkovú kvalitu spoločnosti.