Tí, ktorí nechodia k voľbám zastávajú najkritickejšie postoje proti každej verejnej moci, proti každej zmene. Na všetko majú odpoveď, všetko vedia, ale o právach, povinnostiach a procedurálnych úkonov samosprávy nemajú páru. Táto skupina je ťažko ovplyvniteľná, nie je prístupná na vecný dialóg, je uzatvorená, vykazuje minimálnu dôveru voči svojmu okoliu.

Jedným z dôvodov ich postojov je správanie a konanie politikov. Ešte väčšmi zostáva posúdenie, čo  majú v peňaženke, ktorá predurčuje ich postavenie. Ťažko nesú otváranie nožníc, sociálne vylúčenie veľkých skupín obyvateľstva, nekompatibilita so slovenským kapitalizmom a rozvoj založený na lacnej pracovnej sile. Znali ekonómovia vedia, že na lacnej pracovnej sile sa nedá vybudovať sociálny štát. Preto bohatá menšina nemá záujem diskutovať o minimálnej mzde. Nezohľadniť a vyhýbať sa týmto tézam znamená prehlbovanie priepasti medzi chudobnou väčšinou a malou skupinou bohatých. Pritom už aj OECD ktorej nemôžeme pripisovať sociálne vnímanie sveta v najnovšej analýze  dokazuje, že ekonomická nerovnosť spôsobuje hospodársku stagnáciu. Taktiež téza, že z neriadeného bohatnutia bohatých majú osoh aj chudobní sa nepotvrdila. 

Opakom nevoliacich voličov sú tí, ktorí využívajú svoje právo voliť. Veria, že to má zmysel. Po voľbách sa ukáže, že nie vždy zvolení majú vysoká spoločenský kredit, a potom zostávajú „podvedení“. Svojou zodpovednosťou konať dobre vlastne nechtiac betónujú politický trend EÚ, aby bohatí boli ešte bohatší a chudobní ešte ... Poznať vnútro kandidátov či bude konať v záujme voliča a prospech mesta alebo je vedený vlastným prospechom, potom by kameň na kameni neostal.

Demokracia je leda tak na pripomenutie nechápajúcim v akom svete sa nachádza. Pre chudobnú väčšinu je to asi ich jediná „istota“ nádeje. Pre bohatých je to prostriedok  produkovať nerovnomerné rozloženie bohatstva čím vylučuje možnosť považovať sa za demokrata. Jemu principiálne nemôže záležať na názore väčšiny, ale tiež ho nezaujíma menšina. Vyjadrenie predsedu EP M.Schutza iba potvrdzuje súčasný stav povedané jeho slovami „ ... pre manažérov  je človek len nákladovým faktorom s dvoma ušami ... “ (Kurier 1.12.2014).

Nie je to potvrdenie ideovej anomálie zvrhlosti? Nie je to potvrdenie politiky, ktorá je vzdialená ľuďom absolutizujúci techniku. Výsledkom je bezbrehá sloboda nehateného konzumu. Z toho možno urobiť záver, že bohatá klientela je otvorená všetkému prozápadnému. Ak kultúra v západnej Európe vysychá, potom Slovensko nič dobré nečaká. Z toho možno usúdiť, že demokracia u nás je nástrojom „iných“ cudzích projektantov zvýhodňujúcu bohatú menšinu na úkor „ľudí s 2 ušami “.

Väčšina žije na hranici únosnosti. Kto neverí, nech si  prepočíta, aký by mal dôchodok, keby teoreticky všetci zajtra  išli do dôchodku vypočítaný podľa súčasnej metodiky. Ak je pravda, že 75 % ľudí poberá mzdu vo výške priemernej mzdy na Slovensku a menej, každý by mal odpracovaných 40 rokov, potom najvyšší  dôchodok bol 420 € a menej. Až potom by sme vytriezveli?

Ďalším dôvodom mať nechuť k voľbám je existenčné minimum žiť mnohokrát na hranici minimálne mzdy a nie malá skupina na hranici životného minima. Títo ľudia majú obmedzené možnosti využívať výdobytky slobody. V každodennom zhone ani tak ich nezaujíma sloboda, lebo ako v hmle narastá nerovnosť, neviditeľná ale stále rastúca korupcia, čím politické strany ako vplyvné verejné autority v štáte strácajú prestíž.

Prajme si, ak už privatizácia tak privatizácia transparentná a pre Slovensko potrebná a výhodná a nie účelová a predražená. Príkladom môže by zahmlený predaj Slovenských elektrárni. Kde ako prívesok ako keby náhodou súčasťou privatizácie bolo zamontovaná pre Slovensko nevýhodná nájomná zmluva o Gabčíkove. 

Keby nastal zázrak a peniaze z korupcie zostali by v rozpočte, potom nebudú problémy v zdravotníctve a školstve ale to je aspoň nateraz utópia. Peniaze trónia nad demokraciou.

Otázka znie, má v sebe súčasný politický systém vnútornú silu sa zmeniť? Nastoliť solidaritu, slobodu so zodpovednosťou a rovnosť podľa zásluhy pre všetkých? Strach z neoliberárnych myšlienok je stálou hrozbou pre robotníkov vo vinici, nie iba pre svoj obsah, ale že majú moc a tým peniaze a vedia pritlačiť, aby vymývali mozgy. Ako príklad nech poslúžia posledné finančné prepojenia dlho utajované medzi médiami na Slovensku.

Ako na to? Aktívni ľudia vo verejnom živote  sú stálou hrozbou pre malú skupinu bohatých. Za jedného predpokladu, že nebudú mať existenčné problémy.

Nečudujme sa, že ľudia neveria politikom, ktorí išli proti záujmom Slovenska. Ak sa s tým nebude niečo robiť, do politiky nevstúpia noví (nie mladí) ale odborne zdatní so skúsenosťou, potom  pre chudobných naďalej bude platiť, že politika je pánske huncútstvo. K voľbám budú chodiť leda tak kandidáti a ich rodinní príslušníci. Víťazstvo bude patriť naďalej vychytralím politikom (lepšie by znelo to slovenské vy......) a počty vo voľbách budú klesať.