„ Rodičia vychovávajú generáciu narcistov a egomanov. Nedokážu zniesť napätie, preto čítajú svojim deťom z očí každé prianie. Deti si potom navyknú, že sa všetko bude točiť okolo nich a uspokojenie ich potrieb. Nemajú žiadnu toleranciu frustrácie, žiadne vedomie o nesprávnosti, empatiu. Neustále sa vnímajú ako obeť. Deti takýchto rodičov sú brzdené vo svojom vývoji, ich emocionálna a sociálna psyché sa nebuduje.

Prednedávnom boli deti, ktoré prichádzali do prvej triedy, zrelé pre školu. Dokázali obsedieť štyri hodiny na stoličke, počúvať a akceptovať to, čo povedal a učiteľka. Dnes sú deti orientované na vlastné chúťky, vyhýbajú sa akejkoľvek námahe. Nie sú schopné sledovať učebnú látku, veď sa nenaučili ticho sedieť, počúvať, alebo robiť niečo, na čo nemajú žiadnu chuť. Ich vývojový deficit znemožňuje, aby rozvinuli vlastnú inteligenciu. Deti sa stávajú neschopnými života, neschopnými vzťahov, aj ako dospelí zostávajú sedieť mamičke a ockovi na lone.

Rodičia chcú pre svoje deti, v dobrej viere, len to najlepšie, pričom sa neprestajne starajú o ich potreby. V Rakúsku majú byť v materských škôlkach s plnou vážnosťou zriadené kaviarne. Zdôvodňuje sa to ako podpora individuality, keďže každé dieťa je hladné a smädné v inom čase. Absurdné!

Riešenie spočíva v tom, aby rodičia boli pár hodín len samí so sebou, bez zábavy, bez mobilného telefónu. Mnohí dospelí niečo také už vôbec nedokážu zniesť. A tým, že nebudú reflexívne reagovať na každé prianie dieťaťa, ale že sa stiahnu. Najprv vnútorne narátajú do štyroch. Takto sa dieťa učí, že medzi ľuďmi a predmetmi je rozdiel: človek totiž  nereaguje na stlačenie gombíka. To je spočiatku ťažké, ale funguje to. “

Zdroj: Jozef Jurina - Vnútro otvorené dokorán, str. 82