Naša doba málokedy zabíja nepohodlných kazateľov. Zosmiešni ich však a odstaví. (Wilhelm E.von Ketteler)

 Zastupiteľstvo Žilinského samosprávneho kraja (ďalej ŽASK) sa podujalo na „historický“ čin. Koaliční poslanci na žiadosť župana Juraja Blanára (Smer-SD) odvolali všetkých 65 riaditeľov na základe zistenia, že riadenie niektorých organizácii nie je v súlade s predstavou ŽASK. Poslanci odvolali, a v zapätí poverili riadením.

 Výmena všetkých riaditeľov riadených Žilinským samosprávnym krajom je nezvyčajným riešením vedenia a príspevkom na diskusiu, kde je miera citlivosti medzi odbornosťou a politikou. Vedenie ŽASK rozhodlo v znamení toho, čo sme už poznali v nedávnej minulosti vsjo rovno. Ak niekoho chcem odvolať, odvolám všetkých, vzápätí ich poveríme riadením.

  Boli odvolaní aj odborne zdatní, s ktorými neboli žiadne problémy a inštitúcie pod ich vedením odborne prosperovali. Boli aj tí, ktorí podľa kompetentných riadenia nezvládali podľa predstáv. Vedenie ŽASK nemalo váhať, a malo ich vymeniť.

  Vedenie ŽASK chce urobiť rovnaké podmienky pre všetkých? Odrazu aká dojímavá starostlivosť. Otázka znie, čo tým vedenie skutočne sleduje, a tým nemyslím oficiálne nič nehovoriace komuniké. Papier veľa znesie, ale dôvodová správa bola skúpa na argumenty. V horlivosti si vedenie neuvedomilo, že odvolať všetkých riaditeľov je to isté, ako keď s vyliatím vody z vaničky sa vyleje aj dieťa. Nie je to hazardovaním s dôverou inštitúcii? Nie je to hazardovaním toho najcennejšieho, čo ŽASK má - erudovaných odborníkov. Alebo že by to bolo začiatku (politických?) „čistiek“, kde povolebné záväzky sú väčšie ako možnosti? 

  Na tému odvolania riaditeľov som dostal niekoľko mailov. Z jedného vyberáme časť, ako nezainteresovaná osoba vníma tieto výmeny (nebolo by vhodnejšie slovo „čistky“?).

 „ ..... Trošku sa šuchoce o tom, že by mal byť konkurz, ale prečo sa nič oficiálne neoznámi, neuvedie sa, ako ďalej ? Sú to predsa záležitosti, ktoré majú byť jasné všetkým a nie tajná misia. Pravdu povediac, keby v tej budove neboli deti, jedna riadna < t.j. ako niečo rozmetať >  by to dala možno do lepšieho poriadku, nemyslím vybavenie, to je super, ale čachrovanie, manipulácia s ľuďmi. Smutné je na tom to, že nech by človek aj zmenil pôsobisko, narazí na to isté. A keď niečo poviete, aj tak sa vrchnosť tvári, že nič nepočuli. Ale nejdem si kaziť krásny voľný deň. Veď nakoniec, my ostaneme a slávne vedenie nech sa dohryzie. “

( O 2.výročí inauguračného prejavu primátora na slávnostnom zasadaní mestského zastupiteľstva v utorok 2.1.2007 )

Sľuby, sľuby, sľuby ... sú nádejou iba vtedy, keď sa pretavia v konkrétne činy,  a sú reálne a vykonateľné. Vyslovený sľub je ako verejný prísľub. Súčasne je aj výpoveďou o charaktere a charizme vypovedajúceho. Ak sa sľuby plnia, je to o dôvere, ak nie, potom je to o mravnom zlyhaní.  

Po dvoch rokoch pôsobenia primátora vo funkcii som si urobili pre seba „inventúru“ prejavu a napísal som si niekoľko poznámok. Budem rád, ak nimi vyvolám diskusiu o dvoch rokoch pôsobenia primátora vo funkcii. Budem rád, ak názory občanov sa prostredníctvom mailu dostanú aj ku mne. Ako podkladom si pripomenúť niektoré udalosti v meste môže poslúžiť aj moja webová stránka.

Základná otázka znie? Je inauguračný prejav aj po odstupe dvoch rokov stále platný a inšpirujúci, alebo je to už iba nádej, ktorá sa stratili v nenávratne?  

Primátor Ing. Jozef Vražel: Na začiatku chcem poďakovať voličom za dôveru , ktorú mi prejavili vo voľbách, a ubezpečiť ich, že budem robiť všetko preto, aby som postupne napĺňal svoj volebný program.

Názor autora:  Prečo nie? Volebný program je vážna vec, a každé hazardovanie s ním prináša skazu. Sľúbil, že nezruší ani jednu školu, a on zrušil najstaršiu školu v meste. Sľúbil, že po nástupe zníži poplatok za komunálny odpad o 50%. Neznížil, ale zvýšil a k tomu ešte pridal vianočný darček. Nízkopríjmová početná skupina obyvateľov dostala zvýšený poplatok v čase vianočnom. Toto vianočné gesto má oveľa väčšiu vypovedaciu hodnotu, ako tisíc slov na jeho obhajobu. Jasne odkázal seniorom, že žiadna solidarita, žiadny súcit s nimi. Pre neho občan je asi potrebný iba každé štyri roky, súdiac podľa jeho konania pri petícii o založenie cirkevnej školy so 6.400 podpismi, ktorú „zmietol“ zo stola. Dokázal, že jeho predvolebné sľuby sú iba zdrapom papiera. Viem, že jeho myšlienka, ktorú rád používa ako svoje alibi „to ja nie, to poslanci schválili“ je známa, ale stojí na hlinených nohách. Primátor má zákonné právo, ak uznesenie je nevýhodné pre mesto, alebo je v rozpore so zákonom nepodpísať ho. Ale on všetky sporné uznesenia vedome podpísal. Podľa neho boli výhodné pre mesto. Spomeniem iba niektoré:

·         Nezriadenie cirkevnej školy

·         Ustanovenie jeho „sociálneho“ platu vo výške 180.900.- Sk

·         Predaj pozemkov pred hotelom LIPA za 400.-Sk/m2

·         Neprehľadnosť s pozemkami pred Domom kultúry

·         Iba sľuboval, ale neznížil poplatok za nehnuteľnosti o 50%

·         Iba sľuboval, ale neznížil poplatok za komunálny odpad o 50%

·         Pri konštituovaní mestskej rady a komisii zastupiteľstva moc začala lomcovať s ľuďmi a moc bola v prevahe nad zdravým rozumom  

Hurá, … je tu rok 2009! Na prelome roka sa mi chcelo zakričať (radosťou) .….. ale zarazil som sa. Pýtal som sa sám seba, či práve o polnoci mám dôvod kričať,

o    keď mestom sa valí kauza za kauzou,

o    keď sa lámu charaktery, čo je to isté, ako chodiť dlho okolo žumpy, nasiaknuť smradom a potom .....,

o    keď slušná (mlčiaca) väčšina v nemom úžase je zaskočená dianím okolo seba

o    keď sa neplnia sľuby z časov medového (volebného) vábenia,

o    keď pseudo úspech sa nezakladá na dôvere a komunikácii, ale vo vzťahovej ponuke a (účelovej) výhode,

o    keď človek s nestálou „prelietavou“ meniacou sa hodnotou má na trhu „lojálnosti“ dočasne vysokú cenu, lebo neodolal zmetenému vábeniu,

o    keď žijeme v dobe, keď človek, ktorý chce žiť v pravde, musí počítať, že bude osamelým bežcom na dlhú trať,

o    keď „mocní“ nabažení bezbrehou mocou žijú v ilúzii, že odvahu si môže prispôsobiť,

o    keď peniaze nekazia charakter, iba nimi umožňujú, aby sa prejavili,

o    keď nespravodlivosť a neprávosť sa stáva pravdou moci,

o    keď morálka  a politika žijú na Slovensku oddelene,

o    keď nevedomosť nebolí,

o    keď sloboda bez mravnosti je diktovaná ako pravda menšiny „mocných,

o    keď chovanie a jednanie znižuje dôveru v očiach verejnosti, a je možnou príčinou „k vydieraniu“ v znamení vedúcej ku bezbrehej lojalite,

o    keď informácie získané pri výkone sa využívajú v osobný prospech,

o    keď už neplatí sľubovať je pánske, držať sľub chlapské,

o    keď verejnosti sú predkladané iba polovičaté informácie,

o    keď nezávislosť je zamieňaná komparzom mocných,

o    keď ľubovôľa a egoizmus oslabujú základy demokracie v nás,

o    keď si neuvedomujeme, že demokracia bez hodnôt a princípov je nebezpečná, že ľahko sa nám mení otvorený alebo skrytý totalitarizmus,

 

…. ale som sa zahamoval. Teraz som aj ja zmätený, lebo neviem si odpovedať, aký bude rok 2009? Viem, že každý z nás v rôznosti sledujúc spoločný cieľ, píše si svoju históriu, ktorá tu zostane po nás ... ale odpoveď, čo nás čaká, nato neviem si odpovedať. Keby som mal kryštálovú guľu tak možno aj ....  preto aspoň vykročiť pravou a pamätať si, že kľud nikdy nenájdeme tak, že sa vyhneme životu.

(Životopis a tvorba projektanta Mestského domu v Čadci)

 Žigmund Vavrín - Wertheimer patrí k dosiaľ neprebádaným architektom svojho obdobia. Charakterizuje ho predovšetkým Mestský dom v Čadci, ktorý mal na svoje obdobie objemný koncept. Architekt projektoval v Žiline vyše 25 rokov, jeho tvorba by si preto určite zaslúžila podrobnejšie zmapovanie a dôkladnejšiu pozornosť.

Žigmund Wertheimer patril k veľmi činorodým a vyťaženým architektom – rovnako projektoval a zabezpečoval realizáciu vlastných stavieb, ale aj stavieb iných kolegov. Jeho meno rezonuje tiež pri výstavbe Žilinskej neologickej synagógy od nemeckého architekta Petra Behrensa. Svedkom tejto skutočnosti sú fotografie v albume z Wertheimerovej pozostalosti aj fotografia kupoly počas procesu torkrétovania betónu.

Wertheimerove aktivity siahali na Kysuce, Oravu aj Liptov. Ťažiskovo projektoval priemyselné budovy (Žilinská súkenná továreň, závod Nižná a pod.), nevyhýbal sa však ani iným typologickým druhom ako vily či nájomné domy. Aktívne sa zúčastňoval verejných anonymných či vyzvaných súťaží. V pozostalosti sa nachádzajú zmienky na vyzvanú súťaž na školu niekde v okolí Žiliny a skice v niekoľkých variantoch na kultúrny dom a jasle pre Slovenu (autorstvo na tento kultúrny dom sa dnes pripisuje architektovi Čapkovi). V anonymnej súťaži na letisko v Ruzyni v Prahe získal Wertheimerov návrh s heslom Červený štvorec z roku 1933 II. miesto, pričom I. cenu v tejto súťaži neudelili.

Mestský dom v Čadci

Z Wertheimerových diel vychádza z hľadiska lokálneho významu aj objemu ako najzaujímavejší Mestský dom v Čadci z roku 1937. Bezprostredne pred výstavbou tohto rozsiahleho komplexu autor spracoval v roku 1936 regulačný plán námestia, kde mal Mestský dom stáť. Na to obdobie ide o veľký komplex átriového typu, na ktorom sa už na fasádach pôsobivo premieta oficiálna architektúra. Autor tu umiestnil celý rad funkcií, ako sú pošta, telegrafický úrad, kartografický úrad, mestský úrad, cukráreň, krčmu, prechodné ubytovanie. Jednotlivé funkcie a aj rozličné výšky miestností sa premietajú na fasáde vo výške a tvare okien. Ide o istú interpretáciu modernej radnice – s vežou, hodinami a balkónom na 1. poschodí, to všetko komponované v osi dominujúceho rizalitu na fasáde.

Budova, umiestnená v miernom svahu, má 3 podlažia a sedlovú strechu, pričom jej tvar kopíruje parcelu. Nástup do budovy s hlavným vchodom v klasicizujúcom duchu akcentuje celý charakter budovy, najmä však čelná fasáda,  čím upozorňuje na svoju dôležitosť. Ústredný rizalit s plochou strechou delia pilastre na 5 častí, tie na prízemí prechádzajú do stĺpov. V strede nad vstupom v časti pod hodinami sa nachádza balkón – prvok vlastný oficiálnym budovám. Budova a jej architektúra je prekvapením v urbanizme aj v provinčnom charaktere mesta Čadca. Napriek jej súčasnej ošarpanosti sa na budove nerealizovali nové stavebné úpravy, vonkajšia hmota architektúry ostala takmer nedotknutá.

Expresívny výraz vstupnej časti architektúry pripomína budovu Finančných úradov v Žiline od M. M. Scheera z toho istého obdobia. Funkcionalistické koncepty v miestnej architektúre rezonovali najmä v tvorbe tohto autora, ktorému sa prisudzuje aj kľúčový vplyv na ďalších kolegov a architektov v medzivojnovej Žiline, medzi inými aj na Wertheimera. Z tohto dôvodu je teda celkom pravdepodobné, že práve Finančné úrady boli pre Wert­heimerovu architektúru Mestského domu veľkou inšpiráciou.

Pôvodný projekt žilinského hotela a kaviarne Astória v centre mesta vyšiel tiež z Wertheimerovej kancelárie. Išlo o výrazne funkcionalistický koncept hotela s jednoduchým, ale ťažiskovým skoseným rohom, ktorý prechádzal tam, kde bol vstup do kaviarne, v parteri, do štvrť kruhového pôdorysu. Dnes však po zásahu necitlivého investora budova stratila pôvab aj génius loci.

(O exkluzívnom bývaní, o prepojení, o verejných zákazkách, o cene, ..... )

Nič priliehavejšie pri uvedení prevzatého článku ma nenapadlo, ako Čapkovské “Bože, vráť svetu pravdu“ ma stálu platnosť.

Mnohokrát veci, procesy a deje v spojení s domácimi menami nie vždy nám „otvárajú“ oči. Ak aj domáci pisateľ upozorní na konkrétnu kauzu, nie vždy je rešpektovaný. Pretože to čo sa javí a podáva v meste môže sa zdať izolované a nevierohodné. Ale ak tá istá kauza sa objaví v celoslovenských médiách, začína byť aktuálna aj doma. Preto článok zverejnený v týždenníka 7 PLUS (7.11.2008) má práve z tohto uhlu pohľadu svoj význam a má svoju vypovedaciu hodnotu.

Môžeme mať rôzne názory na média. Týždenník 7 PLUS pri analyzovaní diania na Slovensku pracuje odborne. Systematicky zbiera informácie už vtedy keď sa netuší, že z toho môže byť kauza. Jeho syntéza spoločenských a verejných dejov sú prehodnocované a dávané im priority. Ak príde vhodný čas na zverejnenie, na základe analýzy sa napíše článok, ktorí je pravdivou výpoveďou o kauze, ktorá „hýbe“ Slovenskom. V tom je redakcia originálna, už iba tým, že vyslovuje iný názor, nastoľuje a obhajuje demokratické princípy. Preto „vlajková loď“ spoločnosti vydávajúca 7 PLUS je vo verejnosti rešpektovaná a je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho a politického vývoja Slovenska..  

Pri zvažovaní vyžiadať si zvolenie na zverejnenie ho na mojej webovej stránke mal som práve tieto myšlienky na mysli. Nech tento článok je dôvodom sa zamyslieť, či to, čo je napísané je aj pre toho, ktorý sleduje komunálnu politiku v meste pravdivé, alebo si mysli, že to čo sa robí v meste je v súlade so slušnosťou a morálkou? 

 Nové hniezdo

 Anna Belousovová má v Bratislave nový luxusný byt. Od firmy, ktorá na Kysuciach vyhráva mnohomiliónové verejné súťaže.


 

(Martin Hric, zverejnené v denníku PRAVDA - fejtón)

Znečisťovateľov prírody stíhame, občas sa podarí vymámiť z nich aj nejakú pokutu. Ak sa v Piešťanoch  podarí zexekovať dôchodcu za bezodpadovú domácnosť, staneme sa svetovým unikátom. Priam na zápis do guinnessovky.

Zopakujme si: dôchodca v rodinnom dome organický odpad kompostuje. Papier predáva do zberu. Mlieko od súkromníka si nosí v kanvičke. A PET fľaše nekupuje. Nemá KUKA nádobu, a preto ju odmieta platiť. Ani len veľkoryso znížený poplatok 500 Sk ročne. Hrozí mu exekúcia. S poplatkami pre súd, exekútora nakoniec môže prísť o celý ten svoj bezodpadový domček. Ako bezdomovec už odpadky bude môcť produkovať – a neplatiť. Na jednej strane chápem úradníkov. Obieliť bielu vranu môže znamenať precedens. Polovička Piešťancov sa vyhlási za bezodpadových a smeti budú nosiť do mestských košov. Navyše – smetiarske auto má takmer rovnaké náklady, či na ulici zastaví 15 alebo 30 krát. Ale chápem aj ekorebela. Štve ma, že Mikloško musí platiť TV, aj keď ho nevlastní, že musí platiť teplárom, aj keď som sa odpojil. Platím poslancov, aj keď absentujú. Len taxikárom neplatím za to, že vlastním auto. Nemajú totiž v parlamente zástupcu.

Dôvetok

Novinára Martina Hrica novinár nezávislý na okolí. Z ničoho vytvorí dielko, ktoré má pointu, v sebe nesie morálny apel a je kriticky na svoje okolie. Je presný a úplný vo vyjadrovaní, a ešte vie v zhutnenej forme povedať to, čo druhý potrebujú na to tri krát viac novinového priestoru. Jeho slová v myšlienke vyrážajú v dobrom dych. Preto mám Martina Hrica rád ako novinára.