Úvahy

( úvaha o fontáne v meste )

Pri príležitosti otvorenia turistickej sezóny 2009 na Kysuciach som uvažoval o vhodnosti vybudovania Galérie v prírode a umiestnenie umeleckých artefaktov na hrebeni Javorníkov od Makova až po Čadcu s odnožou cez Kysucké Nové Mesto až po Budatínský zámok.

O správnosti umiestniť umelecké diela kysuckých autorov na hrebeni Javorníkov som zapochyboval.  Stále si myslím, že diela by sa mali vynímať v obciach, kde sa autori narodili,   viac ako na hrebeni. Zároveň by to bol hold umelca svojej obci, prinajmenšom tak, ako citlivo je umiestnený kameň na Semeteši od Miroslava Cipára.  

Aj my Čadčania máme v meste svoju (negatívnu) skúsenosť s umiestnením umeleckého diela. Mám na mysli „Noemovu ponorku“ na fontáne, ktorá je súčasťou pešej zóny. Dával som si sám sebe otázku, prečo práve v Čadci, a prečo práve tam „straší“ dielo, ktoré nie je prínosom v dotvorení celkovej scenérie fontány?  

( O Náučnom chodníku Javorníkmi ináč )

Otváranie turistickej sezóny 2009 „100 jarných kilometrov“ sa v našom okrese konalo v čarokrásnom pohorí JAVORNÍKY, na vrchu Vrchrieka. Stretnutie vyše 400 turistov je dôkazom, že turistika na Kysuciach nezaniká, ale je stále aktívna. Aj vďaka vzácnym ľuďom ako bezo sporu sú V. Žabka, S. Mrázik, V. Pekara, ale aj „motor“ kysuckej turistiky A. Opiál a „duša“ kysuckej turistiky M. Toman, ktorý sa v roku 2001 stal držiteľom čestného ocenenia OSOBNOSŤ KYSÚC sú zárukou, že turistika na Kysuciach žije a  stále má viac nasledovníkov.

Ak podujatie malo všetko čo patrí k takémuto stretnutiu, predsa vo vzduchu viselo mnoho nezodpovedaného. V mieste stretnutia sa vynímal jeden z monumentov Galérie v prírode  „Španielsky býk“, ktorý nútil každého, aby si kládol otázky

·  Prečo takéto „čudo“ práve v lone prírody?
·  Prečo nekorešpondujúca umelecká tvorba bola umiestnená na hrebeni Javorníkoch?
·  Prečo tieto diela neboli umiestnené v obciach, z ktorých pochádzajú autori?

Problémy nevidomých, ich riešenia a uvádzania do života v meste jednoznačne je zodpovedná samospráva mesta.  

Nevidomí sú tiež len ľudia. Od nás zdravých očakávajú ústretovosť. Mnohokrát vďaka našej pohodlnosti zabúdame na ich obnaženú ľudskosť. Takto ich nechtiac vyčleňujeme na perifériu záujmu aj vďaka našim (ne)rozhodnutiam. Aj preto ich oprávnené požiadavky sa mnohokrát strácajú v nedohľadne nášho záujmu o nich.

Nevidomí majú neporovnateľne zložitejšiu situáciu ako my vidiaci v pohybe a orientácii. Samospráva je všemocná. Rozhoduje aj o kvalite a stave priechodov, ona aj rozhoduje aj o bezproblémovom pohybe nevidomých napríklad na pešej zóne, ona iniciuje, aké podmienky sú pri využívaní regionálnej dopravy, ale aj o bezproblémovom bezbariérovom prístupe do verejných inštitúcii atď. My zdraví vo svojej neznalosti sa domnievame, že ak s nimi budeme súcitiť, že im pomáhame. Nie je to pravda. Oni nechcú súcit, oni chcú byť plnohodnotní občania. Sú si vedomí svojho handicapu, sú si vedomí, že sú odkázaní na našu pomoc (v prípade ak chceme), alebo sú odkázaní na našu nemilosť (ak nechceme, alebo sme nečinní).   

 „ Příčinou krize je především morální bída. Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme si zvykli říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek.

V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku.

Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující, dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy, pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější než lenošení a mrhání.

Máte pravdu, je třeba překonat krizi důvěry, technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a

důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a osobním příkladem. “


Hoci nie celkom upresnené kritérium morálnosti, nedá sa nesúhlasiť.

(podľa internetových zdrojov )

( Zamyslenie sa na Deň deti 2009 )

Vyrastali sme v 50- tich, v 60- tich alebo 70- tich rokoch ...? Ako sme to vôbec prežili? Dalo sa to vôbec prežiť?

( Úvaha o WC v meste, o jeho ekonomike, ale aj o čistote okolo neho )

Posudzovanie toho čo máme doma, je rozdielne, čo vidíme vo Viedni, alebo Paríži. Tam hneď sme geroji, a vidíme tisíc chybičiek. Ale doma, ak máme v centre miesta nedôstojne prostredie okolo jediného verejného WC v správe mesta (pod Žarcom na autobusovej zástavke), tak vtedy nevidíme to, čo nás ako obyvateľov mesta necti. Svojou pasivitou nepoukazovať na verejné nedôstojnosti vytvárame nelichotivý imidž o našom meste, aký si vytvára zahraničný, alebo domáci turista.

Cestovný ruch sa skladá z množstva maličkosti, a až ich vzájomné prieniky dávajú výslednú kvalitu ponuky. Naše mesto nie je výnimkou.   

Jediné WC v meste a jeho okolie je zamorené „parfumovou“ vôňou. Hanbím sa za to, že to čo má byť normálne, je práve v Čadci nenormálne. Áno, verejné WC musí byť. Musí byť udržiavané, aby sme my domáci, bez rozdielu či sme obyvatelia mesta, alebo z okolitých obcí nevytvárali negatívny obraz o našom meste.