Kríza finančná a hospodárska je spôsobená nesúladom prianí a skutočnosti. Podobne aj v Čadci sú tieto príznaky. Primátor sa stal prezidentom FK Čadca a jeho nádejou bolo vyššia súťaž, ako teraz sa hrá v Čadci. Keď prezident FK pochopil o čom je futbal, bol sklamaný. Predstavovala si, že futbal bude pre neho „výťahom“ do vyššieho „levelu“.

Aký bude predpokladaný scenár futbalu po páde do jamy levovej? Futbal sa bude hrať. Len nikto nevie odhadnúť v akej súťaži, a s kým.

(O futbale, o prezidentovaní, o dlhoch, ..... )

Futbal je fenoménom doby. Je k neviere, ako vie jeden neplánovaný rozhovor Rastislava  Michalíka (Šport 3.2.2009) dostať ješitnosť v Čadci „na lopatky“.

Pripomeňme si fakty, ktoré vytvárajú mantinely pre pochopenie nepochopiteľného zlyhania tých, ktorí mali zabezpečiť prevádzku chodu FK Čadca.

F a k t a

·    Prezidentom klubu je primátor Ing. Jozef Vražel. Všetko čo sa tam deje, deje sa s plnou zodpovednosťou prezidenta FK.

·    Primátor a zároveň prezident FK má všetky páky, aby zjednotil podnikateľov, vytvoril jeden team work pomoci futbalu. On vtedy, ak futbal potrebuje činy, sa schová do ústrania? Nie je takéto zlyhanie porovnateľné iba so stavom, kedy kapitán potápajúcej sa lode ako prvý opustí loď?

Chomutov na severe Čiech ma 50 tisíc obyvateľov, ale má aj 8 tisíc neprispôsobivých obyvateľov, ktorí „vyrobili“ 240 miliónov pohľadávok mesta pri rozpočte 1 miliardy. Z toho 40 miliónov sú dlhy za poplatky a pokuty.

Po využití všetkých možnosti, primátorka mesta Ivana Řapková pristúpila k ojedinelej razantnej akcii „Záchranný kruh“ na ochranu slušných a riadne žijúcich občanov formou exekúcie sociálnych dávok. Vyvolalo pobúrenie nie u tých, ktorých sa to týka, ale u tých, s ktorými si myslela že budú stáť na jednej strane s ňou, so štátnou správou.

Ona si stojí za svojim konaním, lebo stojí na strane práva a slušných ľudí v meste.

Preto som si jej dovolil vysloviť v jej úsilí svoju podporu, a list v plnom znení zverejniť. 

Kardinál Miloslav Vlk sa vo svojom  článku zamýšľa nad  víťazným februárom 1948. Nabáda svojich čitteľov jeho osobnej webovej stránky k tomu, aby si uvedomili, jeho hrozivé následky si naša spoločnosť stále v sebe nosí. Nech je podnetom na zamyslenie sa, čo bolo, a čo nám zanechal.


„ Naše společnost opět vzpomíná na „únor 1948“, na jeho důsledky, které přinesly našemu národu nesmírné utrpení a velké škody mravní i materiální. Každoročně se vzpomíná, aby mladá generace, která to nezažila, nezapomněla. Zdá se ale, že to není schopna pochopit. Nevidí totiž zvláště duchovní a hodnotové škody způsobené národu. Tyto škody určitým způsobem ovlivňují také dnešní neblahý duchovní, mravní stav naší společnosti.

Naše revoluce byla příliš sametová. Nemyslím, že jsme měli komunisty, hlavně ty zodpovědné, pověsit. Tomuto zlu se ale bohužel nedostalo ani onoho minimálního morálního odsouzení. A komunisti sami se od něho nikdy nedistancovali a nesou ho dál. Naopak, působí v našem systému skrytě. Nebyla provedena žádná hluboká analýza hodnotových základů zla komunistického systému: nenávisti a lži. Nový režim jsme nezaložili na pravdě, právu, spravedlnosti a duchovních hodnotách ani na pořádných zákonech, které měly naši transformaci řídit a chránit. Naivně se mnozí politici (s komunismem v hlavách) domnívali, že nejprve je důležitý hmotný základ, ekonomická transformace, a to „ostatní“ prý přijde „samo“. Marxistický názor o základně a nadstavbě, způsob myšlení minulé doby, mnohdy zůstává ...

Utrpení všeho druhu tolika lidí, ztráty na životech, které zločinný režim způsobil, jsou nevyčíslitelné. Duchovní škody – ty jsou ovšem naprosto nespočitatelné! Pronásledování, které jsem od komunistů ve svém životě zažil (nebyl jsem vězněn ani týrán, patřím k mladší generaci), jsem díky své víře dokázal zpracovat tak, aby to jako veliká zkušenost posloužilo k mravnímu upevnění mého života a posílilo mou víru. Vím, že bylo mnoho lidí, kteří se tomuto režimu zla stavěli na odpor a dokázali nasazovat i své životy, šířit naději a povzbuzovat v beznaději. Ano, i církev tohle dělala. Je třeba na naše hrdiny nezapomínat ...

Když čtu dnes vzpomínky na naši minulost a různá hodnocení komunistického totalitního období, mrzí mě, že právě ta stránka duchovních škod není dostatečně vyhodnocena. Vím, jak je to těžké, ale ani pokus o to tu není. Komunismus jako systém padl, ale mnoho z něj zůstalo (často neuvědoměle) v hlavách a myšlení postižené generace. Bylo by záslužné, kdyby se při letošním dvacátém výročí pádu systému zla někdo chopil toho úkolu a udělal důkladnou analýzu morálních škod a učinil pokus o návrh revize kultury života naší současnosti, která s sebou vleče těžké dědictví minulosti ...

kardinál Miloslav Vlk


Článok je zverejnený a vychádza s láskavým zvolením webového portálu www.kardinal.cz (25. február 2009)

V článku „ ... ako za každú cenu upútať pozornosť“ som zverejnil moje stanovisko na vzniknutú situáciu. Pri prerokovaní bodu predaj – kúpa na zastupiteľstve 28.1.2009 som nedostal ja a ďalší poslanci materiál. Vtedy som spochybnil morálne konanie primátora. To som ešte nie všetko vedel. Dnes viem viac, a preto sa ešte raz vraciam k spornému problému.  

Primátor na zasadaní dostal predkladateľku materiálu, vedúcu ekonomického oddelenia a správy majetku, Ing. T.Krkoškovú  do nezávideniahodnej situácie. Vyzval ju na jeho prerokovanie. Tak ako ona, aj on musel vedieť, že materiál je neúplný, a neobsahuje všetky potrebné náležitosti potrebné na schválenie v zastupiteľstve. Neúplný materiál bol určený pre prerokovanie v mestskej rade. Do zastupiteľstva mal ísť až po doplnení.
Primátor svojim zvýšeným záujmom za každú cenu schváliť materiál v tejto podobe naznačil, že má aj iný záujem, ako je iba vecné schválenie.

Je absurdná predstava, aby občan napísal predajnú zmluvu, ktorá nespĺňa všetky náležitosti, a od katastru chce jej zaknihovanie. To čo na katastri nie je možné, na zastupiteľstve áno.

Natíska sa overená pravda života, že podozrenie si samo vytvára nepriateľov, a v tomto prípade sa to primátorovi podarilo dokonale.

Zákon dáva všetkým účastníkomv  cestnej premávkej rovnaké práva a povinnosti.  Potencionálnu výhodu majú motorové vozidla, ktoré so svojim „ brnení“ sú vo výhode pred krehkými cyklistami.  Preto práve cyklisti by mali zvažovať, ako budú znižovať možné rizika zo zranení. Jednou z tých „istôt“ je používanie prilby.

Zákon jasne prikazuje, cyklista je povinný počas jazdy na bicykli mimo obce chrániť si hlavu riadne upevnenou ochrannou prilbou. Ak je cyklista osoba mladšia ako 15 rokov,  táto povinnosť sa vzťahuje aj na jazdu v obci. Toľko litera zákona o cestnej premávke. Tá platí iba na diaľnice, rýchlostné cesty, cesty I., II., III. triedy a niektoré účelové  komunikácie.

Cestný zákon definuje účelovú komunikáciu ako cesty „slúžiace spojeniu jednotlivých výrobných závodov, objektov a nehnuteľnosti s ostatnými pozemnými komunikáciami“.

Otázkou zostáva, ako cyklista má vedieť odlíšiť účelovú komunikáciu od cesty, na ktorú  sa zákon nevzťahuje, t.j. hrádzu, lesnú alebo poľnú cestu?  

Zákonodarca pochybil? podcenil? neuvedomil si?, že pre stále väčšiu „rodinu“ cyklistov nastala právna dilema.  Čo neurobil zákonodarca, malo by sa riešiť zdravým rozumom cyklistu.

Skúsenejší cyklista vie  predvídať, aké nástrahy môžu nastať v lese. Problémom je, že  začínajúci cyklista je ten najzraniteľnejší, ktorí žije vo svojom klame „veď mne sa nič nemôže stať“ !  Ak nastane to najhoršie, predsa nebudeme sa odvolávať na chybu zákonodarcu. Každý by mal konať tak, ako nám velí zdravý rozum – mať vždy riadne upevnenú ochrannú prilbu !!! Nie, že musím, ale viem, že mi to pomáha zmierniť možné zranenie.