Na základe vzniknutej situácie na celom území SR v zásobovaní energiami, v záujme predchádzania škôd , v zmysle § 12 ods.1. zákon A č.369/1990 Zb. o obecnom zriadení poslanec Ing. Milan Gura spolu s ďalšími poslancami žiadajú primátora o zvolanie mimoriadneho rokovania Mestského zastupiteľstva na 13. januára 2009 s bodom programu:

ENERGETICKÁ SITUÁCIA NA ÚZEMÍ MESTA ČADCA V SÚVISLOSTI S VYHLÁSENÝM STAVOM NÚDZE V ZÁSOBOVANÍ ENERGIAMI NA ÚZEMÍ SR

Výzvu na zvolanie podpísali  (10 poslancov)

Ing. Milan Gura – autor výzvy na zvolanie M-MZ

Jozef Beleš, MUDr. Silvester Drexler, Ing. Peter Glasnák, Ing. Štefan Holeščák, Mgr. Danka Jašurková, Mgr. Martin Klimek, MUDr. Anna Korduliaková, Ing. František Privara, Mgr. Tomáš Urbaník

 

(Milan Rúfus, * 10. 12.1928 Závažná Poruba, † 11.1.2009 Bratislava)  

Milan Rúfus, najväčšia osobnosť slovenskej poézie a najvýraznejší slovenský básnik, skutočný bard slovenského národa, už nie je medzi nami.

Bol poetom,

bol poetom detskej reči,

bol poetom domova, ktorý bol pre neho básnickou a ľudskou istotou,

bol poetom duchovnej lásky,

bol poetom krásy,

bol poetom hľadania ľudskosti,

bol poetom hľadania pravdy,

bol poetom hlásania pravdy

bol poetom hľadania zmyslu a podstaty ľudského života,

bol poetom láskavosti,

bol poetom lásky k človeku,

bol poetom lásky k životu,

bol poetom ľudskej krásy,

bol poetom ľudskosti,

bol poetom morálnej autority,

bol poetom múdrosti,

bol poetom národa,

bol poetom nehy a dokonalosťou formy bojujúcej proti komercii

bol poetom pokory slova,

bol poetom s hlbokým prežívaním sveta,

bol poetom silného sociálneho cítenia,

bol poetom slovenskej moderny,

bol poetom skromnosti,

bol poetom svedomia národa,

bol poetom svetskej lásky,

bol poetom šírej slovenskej zeme,

bol poetom skvelých „Modlitbičiek“,

bol poetom ticha,

bol poetom utrpenia  a tragédie človeka,

bol poetom veriaceho v Boha

bol poetom výnimočnej morálnej autority,

bol poetom vysokých ideových, morálnych a estetických hodnôt,

bol poetom ............ a bol aj mojim poetom.

Smrť je len nenávratno, ale iba zabudnutie je koniec života. On bude naďalej žiť medzi nami so svojimi básňami. Budú nám chýbať jeho nové verše, ktoré na rozdiel od nás „smrteľníkov“ boli podporené trpezlivosťou a pokorou v hľadaní a objavovaní jeho sveta pre nás, ktorí sme si ho vážili.

( Úvaha o sile v nás, o primeranosti vlastnej zrelosti )

Oslavy 160 výročia Slovenskej národnej rady v závere roku 2008 priniesli pre pozorného pozorovateľa zaujímavú paralelu. Keď dvaja robia to isté, nie je to isté. Ak odhalenie pamätnej tabule (5.12.2008) bolo spontánnym vyjadrením vďaky tomuto štúrovskému básnikovi, národovcovi a revolucionárovi Jankovi Kráľovi, tak pár metrov od tejto tabule je iná tabuľa, a už nie s takým duchovným posolstvom.

Spomienka 75. výročia výstavby Mestského domu je zaiste dobre si pripomenúť. Stavba svojou architektúrou na tú dobu bola odvážna. Do dnes púta pozornosť verejnosti, sídlo prvého muža mesta - primátora. Pri 75. výročí začatia stavby bola odhalená pamätná doska v znení:.

Budova obecného úradu sa začala stavať v roku 1930 na mieste bývalého najväčšieho domu v Čadci „MÝTA“,  ktorý bol odkúpený od rodiny Brauner.

          Starostom bol: ALEXANDER HULYÁK

Miesto starostom bol: KOLOMAN REHÁK

Vedúcom notárom bol: RUDOLF SEGETA

         Architektom bol: ZIGMUND WERTHEIMER

Dokončená bola v roku 1932.

Prvými nájomcom boli: Pošta, Bernát Kubica mäsiar, Rudolf Brichra obchodník, Jozef Jurčacko obuvník

Pamätnú tabulu odhalil v roku 2007  pri príležitosti 75. výročia postavenia budovy primátor Mesta Čadca Ing. JOZEF VRAŽEL.

Ak na tabuli sú mená tých, ktorí sa o výstavbu Mestského domu oprávnene zaslúžili, zarazilo ma, prečo je tam aj meno súčasného žijúceho primátora? O čo sa on zaslúžil? Prečo žijúci primátor sám sebe si pripomína? Nie je to gesto iba marketingovým glorifikovaním byť  „zapísaný do sŕdc svojich verných“ obyvateľov? Nie je to negatívna vypovedacia hodnota o jeho ak nie charaktere, tak o osobnosti? Urobil to, čo mu morálne neprislúcha?

(Úvaha o urážke a nekompetentnosti)

V článku „Tunelu Višňové zazvonil umieračik“ (PRAVDA 2.12.2008) Juraj Mesík napísal v súvislosti s výstavbou diaľnice D3:

„A samozrejme, keby vo svetle finančných a dopravných reálií

odložila tam kam patrí – teda ad acta –

40-miliardovú stavbu takzvanej „diaľnice D3“ odnikiaľ – nikam

do kysuckých vŕškov, kde dávajú líšky dobrú noc.“

On – bystrický diaľničný „expert“ už po koľký krát zavelil do útoku proti všetkému, čo nie je bystrické, ani ma to neprekvapuje. Stačí si prečítať diskusie k jeho článkom o diaľniciach. Každý iba trochu rozmýšľajúci musí si položiť otázku, kde sa v ňom berie toľko ľudskej zloby a nenávisti. Keby jeho diaľničná trauma bola iba jeho osobnou, keby svojou diaľničnou „smiešnosťou“ nezaťažoval slušných ľudí, tak by som si povedal, no čo, nech si sám pre seba píše svoje rozprávky. Ale keď on s plnou vážnosťou si myslí, že to čo on napíše o diaľniciach je absolútna pravda, ale ešte aj uráža, tak to už nie je v poriadku, to je už diagnóza zlyhania súdnosti vidieť svet v reálnych súvislostiach.

Pre lepšie poznanie a pochopenie, kto je Juraj Mesík, dovolím si zverejniť jeho životopis, tak ako je dostupný bežne na internete. Potom možno jeho hodnotenie môže byť aj diametrálne odlišné od zaužívaného mediálneho stereotypu jeho prezentácie. Možno aj niekomu sa „otvoria“ oči ...a mnohé jeho prezentované myšlienky budú jasnejšie a transparentnejšie v súvislostiach.

Naša doba málokedy zabíja nepohodlných kazateľov. Zosmiešni ich však a odstaví. (Wilhelm E.von Ketteler)

 Zastupiteľstvo Žilinského samosprávneho kraja (ďalej ŽASK) sa podujalo na „historický“ čin. Koaliční poslanci na žiadosť župana Juraja Blanára (Smer-SD) odvolali všetkých 65 riaditeľov na základe zistenia, že riadenie niektorých organizácii nie je v súlade s predstavou ŽASK. Poslanci odvolali, a v zapätí poverili riadením.

 Výmena všetkých riaditeľov riadených Žilinským samosprávnym krajom je nezvyčajným riešením vedenia a príspevkom na diskusiu, kde je miera citlivosti medzi odbornosťou a politikou. Vedenie ŽASK rozhodlo v znamení toho, čo sme už poznali v nedávnej minulosti vsjo rovno. Ak niekoho chcem odvolať, odvolám všetkých, vzápätí ich poveríme riadením.

  Boli odvolaní aj odborne zdatní, s ktorými neboli žiadne problémy a inštitúcie pod ich vedením odborne prosperovali. Boli aj tí, ktorí podľa kompetentných riadenia nezvládali podľa predstáv. Vedenie ŽASK nemalo váhať, a malo ich vymeniť.

  Vedenie ŽASK chce urobiť rovnaké podmienky pre všetkých? Odrazu aká dojímavá starostlivosť. Otázka znie, čo tým vedenie skutočne sleduje, a tým nemyslím oficiálne nič nehovoriace komuniké. Papier veľa znesie, ale dôvodová správa bola skúpa na argumenty. V horlivosti si vedenie neuvedomilo, že odvolať všetkých riaditeľov je to isté, ako keď s vyliatím vody z vaničky sa vyleje aj dieťa. Nie je to hazardovaním s dôverou inštitúcii? Nie je to hazardovaním toho najcennejšieho, čo ŽASK má - erudovaných odborníkov. Alebo že by to bolo začiatku (politických?) „čistiek“, kde povolebné záväzky sú väčšie ako možnosti? 

  Na tému odvolania riaditeľov som dostal niekoľko mailov. Z jedného vyberáme časť, ako nezainteresovaná osoba vníma tieto výmeny (nebolo by vhodnejšie slovo „čistky“?).

 „ ..... Trošku sa šuchoce o tom, že by mal byť konkurz, ale prečo sa nič oficiálne neoznámi, neuvedie sa, ako ďalej ? Sú to predsa záležitosti, ktoré majú byť jasné všetkým a nie tajná misia. Pravdu povediac, keby v tej budove neboli deti, jedna riadna < t.j. ako niečo rozmetať >  by to dala možno do lepšieho poriadku, nemyslím vybavenie, to je super, ale čachrovanie, manipulácia s ľuďmi. Smutné je na tom to, že nech by človek aj zmenil pôsobisko, narazí na to isté. A keď niečo poviete, aj tak sa vrchnosť tvári, že nič nepočuli. Ale nejdem si kaziť krásny voľný deň. Veď nakoniec, my ostaneme a slávne vedenie nech sa dohryzie. “