Úvahy

Tak Čadca nám na začiatku jesene opeknela (a aj zvolebnila?). "Jarný" závan v podobe optimistických bilbordov oznamujúci nám radostne správu. Priemyselný park dýcha, krásne a kráča v ústrety novým radostným dňom (ako rád by som tomu uveril). Keby som vedel zámyseľ, komu to slúži (myslím tým nadpočetné množstvo bilbordov o priemyselnom parku v Čadci), potom by som vedel všetko !!!! Podsúva sa nám, že priemyselný park nie je na tom tak zle, ako sa to aspoň  mne zdá, poslancovi mestského zastupiteľstva (kto súhlasí nech sa pridá).

Sú chvíle, ktoré nenechajú človeka bez vnútornej odozvy. Sú chvíle, kedy slová ešte väčšmi ako po iné dni menia na pocity v zážitku. Práve toto som prežíval v  sobotu 26.augusta 2006 na slávnostnom zasadaní mestského zastupiteľstva pri príležitosti osláv 10. výročia partnerstva miest Čadce a Torune.

Hlavu máme alebo mali by sme mať nie na nosenie, ale rozmýšľanie !!!

Informatizácia na nás útočí zo všetkých strán. Aj ja jej pripisujem veľkú dôležitosť, lebo ona môže v prípade správneho postupu a využívania pomáhať bez rozdielu všetkým. Jedinou podmienkou je, že každý z nás, že zvládne internet a s tým aj elektronickú poštu – posielanie emailov. Ale teraz som na pochybách, lebo do osobnej emailovej schránky som dostal niečo čo so mnou „elektronicky“ zatriaslo. Prečo? Nech posúdi každý a hlavne nech porozmýšľa, či všetok pokrok má alebo nemá stáť iba na elektronike, informatizácií, robotizácii, ............... ale na vlastnej hlave. Lebo ten kto nemá hlavu na nosenie, ale na rozmýšľanie, potom pre tých rozmýšľajúcich aj elektronika, informatizácií, robotizácii, ............... bude pomocou, bude pre prínosom. Príjemné čítanie.

...... trvalosť života krajiny je v našom konaní, v našej morálke Na zastupiteľstve 27.4.2006 v bode rôzne si vyžiadala slovo obyvateľka mesta pani Mravcová, ktorá na základe osobnej skúsenosti dojímavo sa rozhovorila o význame stromov pre mesto. Býva na Hviezdoslavovej ulici a stromy popri Kysuci patrí medzi tie najkrajšie časti mesta. Aké bolo jej sklamanie, keď v jeden deň sa „zrútil“ jej svet, keď bezmocne sa prizerala ako rúcajú „jej“ stromy, s ktorými sa každý deň stretávala. Mesto vydalo povolenie na výrub, lebo po obhliadke boli splnené všetky podmienky a pracovníci začali stínať. Nikto nič neporušil, ale predsa šrám prinajmenšom tejto pani zostane v jej duši veľmi, veľmi dlho. Ak ľudia sa môžu brániť, stromy nie. Život v meste bez stromov, by bol neživým šedivým mestom iba so svojimi asfaltovými chodníkmi, cestami, plné prachu .....