Úvahy

Každé kultúrne spoločenstvo si vytvára sústavu zvykov, ktorému nadobúdajú črty noblesy. Ale pre rýchlo kvasené society je príznačné, že z noblesy preberajú iba to povrchné – byť nóbl.

(Ester Plicková)

Aj takto možno začať úvahu o tom ako môže slovo raniť, keď ten, ktorý ho vypovie a až potom zvažuje čo povedal.

 Napísanie tejto úvahy  ma primäla relácia „Aj múdry schyby“ v piatok 17.11.2008, v ktorej vystupovali M.Čobejová a a hlavne sporný herec Ivan Vojtek.

 Čo sa vlastne stalo? V spomínanej relácii ako keby náhodou chcel byť I.Vojtek papežovatejský ako pápež a rozpovedal (podľa neho smiešnu) príhodu. Pointou bolo, že jeho priateľ, ktorý sa presťahoval na Kysuce, po čase bol u neho na návšteve, a ako keby náhodou stratil (tri) lístočky zo svojho denníka v ktorých opisoval svoj život na Kysuciach. Zo začiatku nadšený prírodou, tichom, ale aj spôsobom života, neporovnateľný s veľkomestom sa postupne menil na odporcu všetkého čo sa spájalo s Kysucami. Príčinou bolo stále viac snehu a problémy s nim spojené pri zabezpečovaní zjazdnosti ciest a prístupových komunikácii, čím vlastne nepriamo chcel povedať o náročnosti života na Kysuciach.

 Samo o sebe by na tom nebolo nič zvláštne, keby bez postranných úmyslov chcel povedať o zložitom živote ľudí na Kysuciach, podobne ako napríklad aj na Orave. Zarážajúca bola forma ako to v humornej relácii prezentoval. Podľa mňa necitlivo zosmiešňoval Kysuce a Kysučanov.

(o pripravovanom dopravnom prepojení ulíc 17. novembra  a Podjavorinskej)

Smrť patrí k životu a nikto z nás nemá inú cestu. Preto ešte za života si nejeden z nás kladie otázku, čo ma ešte urobiť, aby jeho odpočinok bol v pokoji a ničím nerušený.  Každý zásah do pokoja nebožtíka vyvoláva nežiaduci odpor najbližších.  Následne takéto riešenie plodí nedôveru (aj) ku vedeniu mesta. Práve tento stav môže nastať, ak mesto nebude citlivo riešiť realizácii výstavby nového dopravného prepojenia v meste vo vzťahu, keď mesto bez konzensu by riešilo premiestnenie 15 hrobových miest.

Píšem to preto, lebo mesto pripravuje nové riešenie pre dopravné prepojenie z centra smerom na Turzovku a v hre je aj 15 hrobových miest na cintoríne. Dopravná vyťaženosť v čase dopravnej špičky koliduje s dopravným kolapsom. Hlavný ťah je vedený cez Májovú ulicu s problémom  pri odbočovaní na svetelnej križovatke. Dočasne dvojsmerná premávka na Moyzesovej ulici. prekročuje všetky parametre jej priepustnosti. A to nás obyvateľov ešte čaká výstavba nezmyselnej výstavby obchodného domu v priestore parku pri hoteli Lipa.

Ďalšou možnosťou v smere z Turzovky do mesta je nevyhovujúce prepojenie cez ulicu Podjavorinskej, o ktorej by mohli miestni obyvatelia rozprávať svoje.

Mesto Čadca v záujme zlepšenia dopravnej situácie v centrálnej časti pripravuje riešenie, ktoré čiastočne zníži dopravné zaťaženie ulíc Slobody a Májovej. V informačnej správe prerokovanej na zastupiteľstve predpokladá sa, že dopravné prepojenie bude smerované ulicami 17. novembra a Ľ.Podjavorinskej ponad areál Kysuckej knižnice, Okresného riaditeľstva policajného zboru a Lesov SR a pod cintorínom. Komunikácia by mala byť dvojprúdová.

                           ... aby zvíťazilo zlo, stačí, keď dobrí ľudia nebudú nič robiť

(Edmund Burke)


Webová stránka www.glasnak.sk má za cieľ kriticky poukazovať na veci verejne. Podľa odozvy, vlastne podľa počtu mailov, ktoré dostávam, asi zaujala. Medzi poslednými mailami boli dve otázky. Jednou bola, prečo v Čadci neexistuje diskusné fórum o veciach verejných? Zaujala ma prinajmenšom preto, lebo aj ja si kladiem túto otázku. Pri hľadaní odpovede som dal na papier pár myšlienok, čoho výsledkom je úvaha ani nie tak o diskusii, ako o odvahe, zodpovednosti a slove žiť v pravde ..... ktorí veria, že aj slušnosť v komunálnej politike je hodnota, za ktorú sa oddá bojovať.

Na otázku, či diskusia v meste, každý súdny človek odpovie kladne, ale ... ? V súčasnosti silnie nezáujem o veci verejné, plynúce spravidla od tých, ktorí dostali mandát vo voľbách.  Záujmy skoro alebo vždy smerujú k získaniu trvalého účelového vplyvu na rozhodovanie (k niečomu alebo k niekomu). Pamätajme si, spoločenské záujmy ešte väčšmi ako si to vieme predstaviť, spájajú aj nepriateľov.
 
Nezabúdajme, že moc (vrcholová, regionálna, miestna,  .... ) si veľmi dobre uvedomuje, že mať informáciu v pravý včas, je krok pred ostatnými. Žiadna moc nechce, aby jej niekto videl pod prsty a preto nemá záujem sa správať skutočne demokraticky !!! Lebo diskusia by mala znamenať stálu výzvu, že spoločným úsilím môžeme docieliť dobro, ktoré by sme ako jednotlivci nedosiahli.

Aby diskusné fóra mohli existovať, je potrebné, aby sa našli a nachádzali neformálne osobnosti, ktoré požívajú vo verejnosti autoritu a vedia sa orientovať vo verejnom priestore. Problémom je, že mnohé autority sa riadia heslom - je lepšie mlčať v kritike, ako byť horliví v kritike proti miestnej moci. A to sa nezmieňujem o tých, ktorí radi "prevracajú" kabáty, lebo to vedia s masami ... že by už vymreli?

Demokracia vo verejnom živote bez zodpovednosti, nie je demokracia. Demokracia je stály proces. Demokracia je taká, akú si vytvoria a uchránia tí, ktorí ju "stavajú" - občania, zároveň obyvatelia a voliči. Nezabúdajme, že skutočná demokracia je  budovaná zdola, v mestách a obciach a práve ona nám dovoľuje byť skutočnými občanmi, nie iba obyvateľmi jednorázovo použiteľní vo voľbách. Nechcem sa dožiť, že k voľbám budú chodiť iba kandidáti a ich rodinní príslušníci.

Nie sme s súčasnosti svedkami procesu, keď idei demokracie nastolené Periklanom v starovekých Aténach  sa mení na parti - demokraciu alebo sa buduje osvietenecká demokracia?
 

 (Deň matiek, 11.máj 2008,  zamyslenie sa o žene od neznámeho autora)

Prečo ženy plačú? Malý chlapec sa spýtal mamy: " prečo plačeš? " " Pretože som žena " povedala mu."  " Nerozumiem! " povedal syn. Jeho mama ho len objala a povedala mu:" A nikdy ani neporozumieš." Neskôr sa chlapec opýtal svojho otca:" Prečo sa mi zdá, že mama plače bez dôvodu? " Všetky ženy plačú bez dôvodu," to bolo všetko čo mohol otec odpovedať. Malý chlapec vyrástol a stal sa mužom, avšak stále nerozumejúc, prečo ženy plačú. Nakoniec zavolá Bohu a keď sa dovolal, spýtal sa: " Bože, prečo sa ženy rozplačú tak ľahko?? " Boh odpovedal: " Keď som urobil ženu, musela byť výnimočná. "

Urobil som jej PLECIA, dosť silné na to, aby uniesla váhu sveta, ale natoľko jemné, aby poskytovali pohodlie.

Dal som jej vnútornú SILU, aby vydržala pôrod a odmietnutie, ktoré veľa ráz okúsi od svojich detí.

Dal som jej TVRDOSŤ, ktorá jej pomôže stále pokračovať, keď sa všetci ostatný vzdávajú a starať sa o svoju rodinu napriek chorobám a únave, bez sťažovania sa.

Dal som jej CIT milovať svoje deti za všetkých okolností, dokonca aj vtedy ak ju jej dieťa hlboko ranilo.

Dal som jej ODVAHU prijať svojho manžela napriek chybám a sformoval som ju z jeho rebra, aby chránila jeho srdce.

Dal som jej MÚDROSŤ, aby vedela, že dobrý manžel nikdy neraní svoju ženu, ale niekedy skúša jej silu a rozhodnosť stáť vedľa neho bez výhrad.

A nakoniec som jej dal SLZU, ktorú vyroní, ktorá je výlučne jej, aby ju využila kedykoľvek ju bude potrebovať, aby to zvládla. " Na tú slzu má naozaj právo, nik nevydrží bez slova toľko ako žena! "

Krása ženy nie je v šatách, ktoré nosí, v postave, ktorú má, ani v spôsobe ktorým si češe vlasy.

Krása ženy musí byť v jej očiach, pretože tie sú bránou k jej srdcu, miestu, kde sídli láska. ... dajte si veľký pozor, aby ste nerozplakali ženu, lebo Boh počíta jej slzy!

Žena vyšla z mužovho rebra, nie z nôh, aby bola pošliapaná, nie z jeho hlavy aby bola povýšenecká, ale z jeho boku, aby mu bola rovnou... Z miesta pod ramenom, aby bola chránená, a vedľa srdca, aby bola milovaná.

(úvaha o koncerte )

Vo štvrtok, 6.3.2008 sa uskutočnil v Dome kultúry v Čadci koncert s tematikou veľkonočnej hudby. Koncert po Novoročnom Trojkráľovom koncerte je ďalšou prezentáciou úrovne kultúry v meste, a zároveň aj kvality práce pracovníkov Domu kultúry. Súčasne je dôstojným príspevkom mesta k blížiacemu sa  kresťanskému sviatku - Veľkej noci.


V podaní Kysuckého komorného orchestra, pod vedením šéfdirigenta Štátnej opery v Košiciach Karola Kevického zazneli skladby venované veľkonočnej tematike za doprovodu speváckeho zboru pri kostole sv.Jozefa robotníka v Čadci so zbor majsterkou Antóniou Gráfovou, ktorá súčasne aj s manželom - spevákom Jozefom sa prezentovali v sólových výstupoch. Zazneli skladby J.B.Bacha, W.A.Mozarta, J.B.Bellu. Vrcholom večera bola prezentácia skladby Stabat Mater od G.B.Pergolesiho.  


Primátor mesta vo svojom príhovore vyslovil prianie, aby tento koncert sa stal tradíciou a bol súčasťou kultúrneho života mesta. Súhlasím až na jednu zásadnú nepresnosť v jeho slávnostnom príhovore. V minulosti sa konali tiež koncerty s veľkonočnou tematikou. Pamätníci si spomínajú na koncerty, ktoré svojim umeleckým počinom prekročili kultúrny význam mesta. Večer pašií v podaní správcu farnosti Mgr.Konečného s doprovodom KKO bol toho dôkazom. Ďalším kultúrnym počinom bolo uvedenie  Slovenských pašií od hudobného skladateľa I.Zeljenku hneď po premiere v Bratislave.


Nechce sa mi veriť, že by primátor bez konzultácie povedal niečo, čo nie je pravda, čím dostal minimálne návštevníkov koncertu a divákov KTV do omylu.  Primátor nemôže vedieť všetko. Ale kto má vedieť pravdu? Ten kto mu pripravuje príhovor. Ten buď nevedel, alebo nechcel vedieť, alebo jeho zámerom bolo zamlčať zásluhy bývalého riaditeľa Domu kultúry? Škoda tohto trapasu, čím koncert dostal nečakanú myšlienkovú trhlinu, lebo celkový dojem z koncertu bol velkolepý.


Staroveká grécka idea hovorí, že história je učiteľkou života. Poznať pravdu, pravdu o histórii nemusí byť vždy príjemná. Zároveň pravda má v sebe jedinečnú silu ozdravenia.  

Boli raz robotníčky. V hlave nemali nič iné, len prácu, socializmus a odbory. A bol i zlý majiteľ továrne. V jeden deň sa robotníčky vzbúrili a zhromaždili sa vo fabrike. Niekto (hovorí sa, že to bol sám majiteľ továrne) založil požiar a 129 žien v ňom zahynulo. Bolo to 8. marca 1908 v New Yorku. O dva roky neskôr legendárna nemecká feministka Klára Zetkinová mala socialistickému kongresu v Kodani navrhnúť, aby sa 8. marec zasvätil pamiatke týchto žien ako Medzinárodný deň žien.
 
Dojímavý príbeh, publikovaný toľkokrát v novinách a časopisoch, toľkokrát použitý propagandou v knihách či stvárnený v mnohých divadlách. Áno, dojímavý príbeh. Len s jednou chybičkou. Nie je totiž pravdivý.
 
Nijaký štrajk, nijaký požiar 8. marca 1908 v New Yorku nebol. V roku 1911 (keď bol Medzinárodný deň žien už vyhlásený) vypukol z neopatrnosti požiar jednej fabriky, pri ktorom boli mŕtvi, ale boli to muži i ženy. Odbory s tým nemali nič spoločné. A ani marec.
 
Pre niekoho je určite nepríjemné objaviť pravdu, že 8. marec je založený na klamstve. Ide o klamstvo vypracované komunistickou propagandou pravdepodobne v období studenej vojny. A poznal sa aj presný počet mŕtvych - 129...

A čo kultúra, ktorá si hrdo hovorí "kritická"...? Tým sa však nechceme dotknúť dobrých a obetavých žien, pre ktoré bol tento sviatok jediným uznaním a prejavom lásky. Práve ony by si zaslúžili, aby mal solídnejší základ."  (Vittorio Messori)

(Zverejnené Katolícke noviny č.10, 11.3.2007, str.3)