Úvahy

Za každým, keď človek  podporuje nejaký ideál, alebo
 chce zlepšiť údel iných ľudí, alebo
sa postaví proti nespravodlivosti,
 vysiela drobné signály nádeje.
 
Tieto signály vychádzajúce z milióna rozličných zdrojov energie a odvahy, 
 spájajú sa do prúdu,
 ktorý môže strhnúť i najmocnejšie hradby útlaku a odporu.
 
( Róbert F. Kennedy )

Nech tieto slová sú nádejou, že ak slušní ľudia, nie že sa dohovoria, ale v rôznosti svojho presvedčenia chcú, strhnú aj najmocnejšie hradby nezáujmu tých, ktorí za to zodpovedajú. Toto ma napadlo, keď som sa zamýšľal nad neporiadkom a vypáleným smetným košom na Veľkonočný pondelok 2009 na pešej zóne v Čadci. 

Aby nočný kľud a poriadok bol v našich uliciach, je potrebná „pevná“ ruka mesta, a aktívna verejná mienka. Lebo ak naďalej bude pretrvávať principiálna nespokojnosť obyvateľov mesta, ak miera citlivosti občanov prekročí pomyselný prach únosnosti, potom sa začneme

M  Y    O B Y V A T E L I A

mesta ozývať. Vznikne morálny tlak, a potom je väčšia šanca, že sa stane prioritným problémom v najbližších komunálnych voľbách. Lebo to, čo sa deje počas noci v našich uliciach, je úmerne vzrastajúcej frustrácie slušnej (zatiaľ) mlčiacej väčšiny obyvateľov mesta.

Zdá sa mi, že našou ľahostajnosťou, bojazlivosťou ale aj lobistickými tlakmi zatiaľ tento zápas o mravnú obrodu aspoň na tomto úseku verejného poriadku nezvládame my dospelí, ale aj poslanci. Takto sa vedome dopúšťame najväčšej chyby, sme nečinní. Keď s nami nepohnú ani slová učiteľov „My si vieme ustriehnuť, aby sa to nedialo na pôde školy, ale mimo školy sme bezmocní !!!!, tak potom, čo nás osvieti? Nerobme nič, tvárme sa, že konáme, predsa sme poslanci.

Prečo neplatí životom overená životná skúsenosť „Mladosť sa učí tomu, čo spievali starí“? Toto ma napadlo, keď som zrána cez Veľkonočný pondelok išiel po Palárikovej ulici (pre neznalého ako pre Francúza ísť po Champs - Elysées), premýšľajúc a hľadajúc niečo povzbudivé v tento posledný deň Veľkej noci.  Ako blesk z jasného neba ma zmrazilo pohľad na porozhadzované papiere, množstvo ohorkov a črepov z rozbitých fliaš. Vrcholom bol zhorený odpadový kôš (oproti pasáži).

 „Zastavte zemeguľu, ja chcem vystúpiť“, tieto slova vyslovil dnes už čestný nositeľ ocenenia Osobnosť Kysúc Miroslav Golis ako svoj protest na nezmyselné rozhodnutie zastupiteľstva a primátora. Čo na tom, že v jeho volebnom programe bolo, citujem:

„Udržím súčasný počet základných škôl a

zameriam sa na ich špecializáciu.“

Pred dvoma rokmi, 30. marca 2007 sa zrušila najstaršia škola na území mesta. Následne poslanci zastupiteľstva neschválili ani zriadenie cirkevnej školy !!! Nepomohol

·    ani predvolebný sľub primátora, že nezruší ani jednu školu
·    ani 6743 podpisov na petície pre nezrušenie školy

Pýtam sa sám seba, v čom tkvel motív zrušiť najstaršiu školu v meste, a následne nezriadiť cirkevnú školu?

(úvaha o úspechu čadčianského šachu)

Pod lampou býva tma, alebo skromnosť tam, kde nemá byť. Aj takto možno pomenovať v dianie v čadčianskom šachu. Keby sa robila anketa v uliciach Čadce, neviem či by okrem šachistov a ich rodinných príslušníkov ešte niekto vedel, že Čadca bola blízko svojho historického triumfu.

Posledné kolo slovenskej šachovej extraligy bol pre domácu Caissa Čadca priam historicky. Lós proti sebe postavil doterajšieho majstra Slovan Bratislava a domácu Caissa Čadca. Posledné kolo malo rozhodnúť, kto bude majstrom Slovenskej republiky v šachu. Či Slovan Bratislava, ktorý obháji minuloročný titul, alebo domáci. Neuveriteľná  šachová dráma na pravé poludnie v nedeľu 15.3.2009 chcela, že nie v poslednom zápase súťaže, ale v poslednej partii sa rozhodlo, že titul zostáva (aspoň) pre tento rok pri Dunaji.

Šachové Slovensko s úctou sa vyslovuje o malom zázraku ktorý sa stal v Čadci. My domáci nevieme nič, alebo veľmi málo, s akou skromnosťou a pokorou sa borili a boria domáca Caissa s problémami. Napriek tomu ich to hnalo vpred, aby sa zaradili medzi šachovú elitu na Slovensku.

Preto práve šachistom, funkcionárom, ale aj sponzorom, ktorí museli za pochodu riešiť svoje nie raz existenčné problémy, za ich trpezlivosť, odvahu nachádzať riešenia, v ich úsilí byť najlepší z najlepších si zaslúžia potlesk na otvorenej scéne a naše spoločné úprimné, radostné a hromové

Ď A K U J E M E

Prílišná horlivosť spôsobí iba omyly. (Molière)


V sobotu 10. januára 2009 sa uskutočnil už po 19 krát Novoročný koncert. Jeho priebeh, včítane prípravy a konečnej produkcie hodnotím a oceňujem ako kontinuitu práce Domu kultúry. Takto sa Dom kultúry každoročne práve Novoročným koncertom prezentuje s tým najlepším, čo môže verejnosti ponúknuť. Hodnota, ktorú koncert poskytuje verejnosti je v jeho originálnosti toho nášho - kysuckého. Preto tento koncert rezonuje vo verejnosti a ma priaznivú odozvu aj hranicami Kysúc.

Ani tohoročný Novoročný koncert nebol výnimkou. Problémom, dodávam príjemným zostáva, či vysoká úroveň tohoročného koncertu, ktorá nadviazala na koncerty z minulých rokov bude zachovaná.  Lebo nadviazať na započaté dielo je príjemné, ale pokračovať je omnoho ťažšie.

 Na tomto mieste by si zaslúžilo písať pozitívne o udalosti večera – oceňovaní čestných titulov Osobnosť Kysúc, za aktívnej účasti Kysuckej kultúrnej nadácie*, o prezentácii „Zlatej knihy DROTÁRIE“, o atmosfére. O tom zaiste budú písať iní. Ja sa sústredím na tých, ktorí vo svojej horlivosti chceli urobiť niečo výnimočné, a obrátilo sa to proti ním.

Problémom bolo necitlivosť dramaturgie, ktorá sa vzdala miestnej tradície, aby koncert konferovala niektorá z domácich konferencierok, a na koncert roka bola angažovaná konferencierka zo súkromnej TV z Bratislavy.

Nie že by bola konferencierka profesionálne nevhodná a neschopná. Ona je moderátorka typu súčasného trendu zábavy mladých ľudí,  a nie koncertu, ktorý svojou konzervatívnosťou v sebe snúbi pocit hrdosti k svojmu mestu, a radosť z počutého a videného. Novoročný koncert je niečím tak výnimočným, že si nezaslúži v žiadnom smere jeho spochybňovanie.

Rád by som vedel, aký bol honorár konferencierky? Na moju písomnú interpeláciu poslanca zastupiteľstva mi riaditeľka MsKS (Dom kultúry) Mgr. Dagmar Labáková okrem iného odpísala:

Zákon dáva všetkým účastníkomv  cestnej premávkej rovnaké práva a povinnosti.  Potencionálnu výhodu majú motorové vozidla, ktoré so svojim „ brnení“ sú vo výhode pred krehkými cyklistami.  Preto práve cyklisti by mali zvažovať, ako budú znižovať možné rizika zo zranení. Jednou z tých „istôt“ je používanie prilby.

Zákon jasne prikazuje, cyklista je povinný počas jazdy na bicykli mimo obce chrániť si hlavu riadne upevnenou ochrannou prilbou. Ak je cyklista osoba mladšia ako 15 rokov,  táto povinnosť sa vzťahuje aj na jazdu v obci. Toľko litera zákona o cestnej premávke. Tá platí iba na diaľnice, rýchlostné cesty, cesty I., II., III. triedy a niektoré účelové  komunikácie.

Cestný zákon definuje účelovú komunikáciu ako cesty „slúžiace spojeniu jednotlivých výrobných závodov, objektov a nehnuteľnosti s ostatnými pozemnými komunikáciami“.

Otázkou zostáva, ako cyklista má vedieť odlíšiť účelovú komunikáciu od cesty, na ktorú  sa zákon nevzťahuje, t.j. hrádzu, lesnú alebo poľnú cestu?  

Zákonodarca pochybil? podcenil? neuvedomil si?, že pre stále väčšiu „rodinu“ cyklistov nastala právna dilema.  Čo neurobil zákonodarca, malo by sa riešiť zdravým rozumom cyklistu.

Skúsenejší cyklista vie  predvídať, aké nástrahy môžu nastať v lese. Problémom je, že  začínajúci cyklista je ten najzraniteľnejší, ktorí žije vo svojom klame „veď mne sa nič nemôže stať“ !  Ak nastane to najhoršie, predsa nebudeme sa odvolávať na chybu zákonodarcu. Každý by mal konať tak, ako nám velí zdravý rozum – mať vždy riadne upevnenú ochrannú prilbu !!! Nie, že musím, ale viem, že mi to pomáha zmierniť možné zranenie.