Inými očami

(Životopis a tvorba projektanta Mestského domu v Čadci)

 Žigmund Vavrín - Wertheimer patrí k dosiaľ neprebádaným architektom svojho obdobia. Charakterizuje ho predovšetkým Mestský dom v Čadci, ktorý mal na svoje obdobie objemný koncept. Architekt projektoval v Žiline vyše 25 rokov, jeho tvorba by si preto určite zaslúžila podrobnejšie zmapovanie a dôkladnejšiu pozornosť.

Žigmund Wertheimer patril k veľmi činorodým a vyťaženým architektom – rovnako projektoval a zabezpečoval realizáciu vlastných stavieb, ale aj stavieb iných kolegov. Jeho meno rezonuje tiež pri výstavbe Žilinskej neologickej synagógy od nemeckého architekta Petra Behrensa. Svedkom tejto skutočnosti sú fotografie v albume z Wertheimerovej pozostalosti aj fotografia kupoly počas procesu torkrétovania betónu.

Wertheimerove aktivity siahali na Kysuce, Oravu aj Liptov. Ťažiskovo projektoval priemyselné budovy (Žilinská súkenná továreň, závod Nižná a pod.), nevyhýbal sa však ani iným typologickým druhom ako vily či nájomné domy. Aktívne sa zúčastňoval verejných anonymných či vyzvaných súťaží. V pozostalosti sa nachádzajú zmienky na vyzvanú súťaž na školu niekde v okolí Žiliny a skice v niekoľkých variantoch na kultúrny dom a jasle pre Slovenu (autorstvo na tento kultúrny dom sa dnes pripisuje architektovi Čapkovi). V anonymnej súťaži na letisko v Ruzyni v Prahe získal Wertheimerov návrh s heslom Červený štvorec z roku 1933 II. miesto, pričom I. cenu v tejto súťaži neudelili.

Mestský dom v Čadci

Z Wertheimerových diel vychádza z hľadiska lokálneho významu aj objemu ako najzaujímavejší Mestský dom v Čadci z roku 1937. Bezprostredne pred výstavbou tohto rozsiahleho komplexu autor spracoval v roku 1936 regulačný plán námestia, kde mal Mestský dom stáť. Na to obdobie ide o veľký komplex átriového typu, na ktorom sa už na fasádach pôsobivo premieta oficiálna architektúra. Autor tu umiestnil celý rad funkcií, ako sú pošta, telegrafický úrad, kartografický úrad, mestský úrad, cukráreň, krčmu, prechodné ubytovanie. Jednotlivé funkcie a aj rozličné výšky miestností sa premietajú na fasáde vo výške a tvare okien. Ide o istú interpretáciu modernej radnice – s vežou, hodinami a balkónom na 1. poschodí, to všetko komponované v osi dominujúceho rizalitu na fasáde.

Budova, umiestnená v miernom svahu, má 3 podlažia a sedlovú strechu, pričom jej tvar kopíruje parcelu. Nástup do budovy s hlavným vchodom v klasicizujúcom duchu akcentuje celý charakter budovy, najmä však čelná fasáda,  čím upozorňuje na svoju dôležitosť. Ústredný rizalit s plochou strechou delia pilastre na 5 častí, tie na prízemí prechádzajú do stĺpov. V strede nad vstupom v časti pod hodinami sa nachádza balkón – prvok vlastný oficiálnym budovám. Budova a jej architektúra je prekvapením v urbanizme aj v provinčnom charaktere mesta Čadca. Napriek jej súčasnej ošarpanosti sa na budove nerealizovali nové stavebné úpravy, vonkajšia hmota architektúry ostala takmer nedotknutá.

Expresívny výraz vstupnej časti architektúry pripomína budovu Finančných úradov v Žiline od M. M. Scheera z toho istého obdobia. Funkcionalistické koncepty v miestnej architektúre rezonovali najmä v tvorbe tohto autora, ktorému sa prisudzuje aj kľúčový vplyv na ďalších kolegov a architektov v medzivojnovej Žiline, medzi inými aj na Wertheimera. Z tohto dôvodu je teda celkom pravdepodobné, že práve Finančné úrady boli pre Wert­heimerovu architektúru Mestského domu veľkou inšpiráciou.

Pôvodný projekt žilinského hotela a kaviarne Astória v centre mesta vyšiel tiež z Wertheimerovej kancelárie. Išlo o výrazne funkcionalistický koncept hotela s jednoduchým, ale ťažiskovým skoseným rohom, ktorý prechádzal tam, kde bol vstup do kaviarne, v parteri, do štvrť kruhového pôdorysu. Dnes však po zásahu necitlivého investora budova stratila pôvab aj génius loci.

(O exkluzívnom bývaní, o prepojení, o verejných zákazkách, o cene, ..... )

Nič priliehavejšie pri uvedení prevzatého článku ma nenapadlo, ako Čapkovské “Bože, vráť svetu pravdu“ ma stálu platnosť.

Mnohokrát veci, procesy a deje v spojení s domácimi menami nie vždy nám „otvárajú“ oči. Ak aj domáci pisateľ upozorní na konkrétnu kauzu, nie vždy je rešpektovaný. Pretože to čo sa javí a podáva v meste môže sa zdať izolované a nevierohodné. Ale ak tá istá kauza sa objaví v celoslovenských médiách, začína byť aktuálna aj doma. Preto článok zverejnený v týždenníka 7 PLUS (7.11.2008) má práve z tohto uhlu pohľadu svoj význam a má svoju vypovedaciu hodnotu.

Môžeme mať rôzne názory na média. Týždenník 7 PLUS pri analyzovaní diania na Slovensku pracuje odborne. Systematicky zbiera informácie už vtedy keď sa netuší, že z toho môže byť kauza. Jeho syntéza spoločenských a verejných dejov sú prehodnocované a dávané im priority. Ak príde vhodný čas na zverejnenie, na základe analýzy sa napíše článok, ktorí je pravdivou výpoveďou o kauze, ktorá „hýbe“ Slovenskom. V tom je redakcia originálna, už iba tým, že vyslovuje iný názor, nastoľuje a obhajuje demokratické princípy. Preto „vlajková loď“ spoločnosti vydávajúca 7 PLUS je vo verejnosti rešpektovaná a je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho a politického vývoja Slovenska..  

Pri zvažovaní vyžiadať si zvolenie na zverejnenie ho na mojej webovej stránke mal som práve tieto myšlienky na mysli. Nech tento článok je dôvodom sa zamyslieť, či to, čo je napísané je aj pre toho, ktorý sleduje komunálnu politiku v meste pravdivé, alebo si mysli, že to čo sa robí v meste je v súlade so slušnosťou a morálkou? 

 Nové hniezdo

 Anna Belousovová má v Bratislave nový luxusný byt. Od firmy, ktorá na Kysuciach vyhráva mnohomiliónové verejné súťaže.


 

(Martin Hric, zverejnené v denníku PRAVDA - fejtón)

Znečisťovateľov prírody stíhame, občas sa podarí vymámiť z nich aj nejakú pokutu. Ak sa v Piešťanoch  podarí zexekovať dôchodcu za bezodpadovú domácnosť, staneme sa svetovým unikátom. Priam na zápis do guinnessovky.

Zopakujme si: dôchodca v rodinnom dome organický odpad kompostuje. Papier predáva do zberu. Mlieko od súkromníka si nosí v kanvičke. A PET fľaše nekupuje. Nemá KUKA nádobu, a preto ju odmieta platiť. Ani len veľkoryso znížený poplatok 500 Sk ročne. Hrozí mu exekúcia. S poplatkami pre súd, exekútora nakoniec môže prísť o celý ten svoj bezodpadový domček. Ako bezdomovec už odpadky bude môcť produkovať – a neplatiť. Na jednej strane chápem úradníkov. Obieliť bielu vranu môže znamenať precedens. Polovička Piešťancov sa vyhlási za bezodpadových a smeti budú nosiť do mestských košov. Navyše – smetiarske auto má takmer rovnaké náklady, či na ulici zastaví 15 alebo 30 krát. Ale chápem aj ekorebela. Štve ma, že Mikloško musí platiť TV, aj keď ho nevlastní, že musí platiť teplárom, aj keď som sa odpojil. Platím poslancov, aj keď absentujú. Len taxikárom neplatím za to, že vlastním auto. Nemajú totiž v parlamente zástupcu.

Dôvetok

Novinára Martina Hrica novinár nezávislý na okolí. Z ničoho vytvorí dielko, ktoré má pointu, v sebe nesie morálny apel a je kriticky na svoje okolie. Je presný a úplný vo vyjadrovaní, a ešte vie v zhutnenej forme povedať to, čo druhý potrebujú na to tri krát viac novinového priestoru. Jeho slová v myšlienke vyrážajú v dobrom dych. Preto mám Martina Hrica rád ako novinára.

Nie som povinný byť taký,

aký by som podľa ostatných mal byť.

Je to ich omyl, nie moje zlyhanie

(P.R.Feynmana)

 

Nie jeden si povie, že dnešná doba nie je príhodná na veľké činy. Prevzatý článok (Kath.net, 4.12.2008 –zg -.) hovorí o jednom z nich, že aj XXI. storočie je „stvorené“ na veľké činy. Príbeh veľkovojvodu Henriho má svoju veľkú vypovedaciu hodnotu pre toho, ktorý svoj život žije v pravde. Svojim postojom napĺňa slova P.R.Feynmana, ktorý povedal, že „nie som povinný byť taký, aký by som podľa ostatných mal byť. Je to ich omyl, nie moje zlyhanie“.

Veľkovojvoda svojim správaním a konaním dokazuje, že ak politika a morálka na Slovensku žije oddelene, tak pre neho nie je cudzia. Jeho výchova bola vedená vo vyznávaní kresťanských a konzervatívnych hodnotách, ktoré mu velia ísť cestou pravdy. Koľko myšlienkového bohatstva sa skrýva v konaní človeka, ktorý svojim vplyvom na rozdiel od našich niektorých politikov koná v pravde.

Pre závažnosť kauzy, v ktorej mesto zatiaľ prišlo o 30 mio Sk, s dovolením autora článku ho v plnom znení zverejňujem. V ňom sa objavuje aj iný názor na kauzu. Nech si každý po prečítaní urobí v záujme pravdy svoju pravdu. (http://kysuce.sme.sk - 16.12.2008).

„Mimoriadne dovolanie, ktoré môže zvrátiť súd, v ktorom získal podnikateľ od mesta Čadca 30 miliónov korún, poslanci odmietli. Obávali sa jeho následkov. Podala ho však generálna prokuratúra.

ČADCA. Primátor Jozef Vražel povedal, že Mesto Čadca v tejto veci konalo najlepšie, ako mohlo. Podanie dovolania totiž nemá vplyv na vykonanie tohto rozhodnutia. Preto bolo pre mesto dobré uzatvoriť dohodu o urovnaní. Inak mal totiž podnikateľ právo siahnuť na celú sumu 30 miliónov korún.

Momentom, ako sa náš miláčik dostane k moci, zrazu slepo veríme čo i len jeho povzdychu. Zrazu sme schopní obhajovať názor, ktorý sme predtým považovali za bohapustú lož - len preto, lebo náš nový boh si to tak myslí. Zrazu rozdávanie majetku (nás všetkých) svojim kamarátom už nie je krádežou najväčšieho rangu, ale normálne - len preto, lebo náš nový boh si to tak myslí. A tak dokolečka, zas a znova si dobrovoľne nechávame vymývať mozgy a prestávame chcieť rozmýšľať vlastnou hlavou.

Pýtam sa prečo? Prečo sa necháme vodiť za nos a len slepo opakujeme to čo nám "tí naši" naservírujú? Vari si naozaj myslíme, že "tí naši" nekradnú, nepodvádzajú a nesmejú sa nám poza chrbty?

Nie je to náhodou tak, že naši páni z nás potrebujú mať jedno nerozmýšľajúce a verné stádo? Stádo, ktoré bude vždy len slepo opakovať názory svojho vodcu? Stádo, ktoré pre svoju vlastnú slepotu nebude vidieť, že kráľ je nahý? Stádo, ktoré v eufórii z pocitu víťazstva zrazu nebude vyžadovať plnenie stokrát sľúbených sľubov?

Nepripadá vám to na človeka podradná úloha? Veď deti už v škole hrdo učíme, že jediný rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami je to, že ľudia sú schopní samostatne myslieť. Tak prečo sa dobrovoľne tejto vznešenej úlohy zriekame? Prestaňme pánom zobať z ruky a začnime konečne rozmýšľať vlastnou hlavou. Dokážeme to;)

Je zaujímavé sledovať, že kým naši páni papaláši nie sú pri korytách, neváhajú všetkým novinárom vliezť (s prepáčením) do zadku. Chvália, obhajujú a stoja na ich strane. Zaujímavá zmena nastane, keď páni vytúžené korytá dosiahnu. Zrazu sú všetci novinári, občianski aktivisti, či obyčajní ľudia, ktorí chcú len vedieť, ako sa nakladá s ich daňami, zlí a veľmi zlí.

Boja sa pravdy?

Papaláši dobre vedia, že obyčajní ľudia nedokážu stíhať pozerať na prsty všetkým tým 200 tisíc štátnym úradníkom, poslancom, starostom, primátorom a ministrom. Papaláši veľmi dobre vedia, že kontrolovať ich čachre-machre je odjakživa úlohou novinárov. Preto im nevonia, keď sa novinári veľa pýtajú a do vecí šťúrajú. Opovážia sa odhaliť o nich nepríjemne holú pravdu, a preto sú novinári zrazu zlí a veľmi zlí.

 Aký je medzi nimi rozdiel?

 Odložme emócie, dajme si ruku na srdce a povedzme - aký je vlastne rozdiel medzi Ficom, Dzurindom a Mečiarom? Nie, nemyslím sľuby a ani čísla topánok. Všetci traja, počas svojej vlády, do krvi nenávideli, či nenávidia novinárov. Prečo asi? Rozmýšľajúci ľudia sú pre nich totiž nebezpeční, vidia im na prsty.           

(článok uverejnený v Regionálnych novinách KYSUCKO, 5.9.2008)

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.